Krištofik, M. (2001). Volebný systém do Národnej rady Slovenskej republiky. Středoevropské politické studie, 3(4). Získáno z https://journals.muni.cz/cepsr/article/view/3883/5401
ČÍSLO 2, ROČNÍK II

Středoevropské politické studie – Central European Political Studies Review

ČÍSLO 4, ROČNÍK III., PODZIM 2001, ISSN 1212–7817 - PART 4, VOLUME 3, AUTUMN 2001, ISSN 1212–7817

 

Volebný systém do národnej rady slovenskej republiky

 

Matúš Krištofik

 

 

 

Úvod

 

 

V politologických prácach zaoberajúcich sa problematikou krajín strednej a východnej Európy je volebný systém častou témou. Vysvetlení sa ponúka hneď niekoľko: spoločný (socialistický) pôvod týchto krajín zlákava k porovnávaniu nielen politológov "komparatistov", pre pochopenie jednotlivého politického systému je práca s volebným systémom v podstate nevyhnutná, nakoľko jeho dopad je zrejmý, okrem iného, na ďalšej obľúbenej téme, na straníckom systéme..., a na záver, celkom prozaicky, volebný systém býva v tomto regióne podrobne zachytený v právnom kódexe, čo prácu s ním jednoznačne uľahčuje.

V prípade tohoto textu - úvodom do volebného systému do Národnej rady Slovenskej republiky - sa už spomínané dôvody spájajú. S odkazom na G. Mesežnikova sa tomu nemožno čudovať: "Proces konsolidácie straníckeho systému SR, (...) bol v rokoch 1995 - 1998 dominantne ovplyvnený úsilím vtedajšej vládnej koalície (...) zachovať a následne reprodukovať vlastné mocenské aj za cenu porušovania a zmeny [volebných] pravidiel, tvoriacich podstatu demokratického režimu"(Mesežnikov 1999: 37-38). V kontexte politického vývoja na Slovensku prešiel volebný systém niekoľkými, väčšími či menšími, zmenami, ktorých dôsledok možno na straníckom systéme badať dodnes. Aj preto je na mieste sledovať jeho vývoj chronologicky od začiatku 90. rokov. Dôraz bude kladený na ústavoprávne a legislatívne aspekty súvisiace s voľbami, priestor však bude venovaný, ako som už naznačil, aj politickým súvislostiam jednotlivých novelizácií.

Voľby do NR SR upravuje celá rada právnych noriem. Základ tvorí zákon Slovenskej národnej rady č.80/1990 Zb. o voľbách do Slovenskej národnej rady z 16.3.1990, ktorý bol následne niekoľkokrát novelizovaný. Konkrétne: zákonom č.8/1992 Zb. zo 16.1.1992, zákonom č.104/1992 z 12.3.1992, zákonom č.518/1992 Zb. z 27.11.1992, zákonom č.157/1994 Z.z. z 28.6.1994, zákonom č.81/1995 Z.z. z 27.4.1995, zákonom č.187/1988 Z.z. z 18.6.1988, upravený bol ďalej nálezom Ústavného súdu č.66/1999 Z.z. z 3.4.1999 a naposledne bol novelizovaný 4.9.1999 zákonom č.223/1999 Z.z.

 

 

Zákon č. 80/1990 Zb.

 

 

Už koncom roku 1989 stáli nové československé elity pred otázkou ako zabezpečiť priebeh demokratických volieb. Medzi inými bola diskutovaná aj otázka vhodnosti toho ktorého volebného systému. Pre nasledujúce voľby bol vybraný systém pomerného zastúpenia,1 bol transformujúcim sa štátom SVE odporúčaný, a mal, navyše, v Československu prvorepublikovú tradíciu. Od tejto voľby vtedajší poslanci očakávali, že zachová, a do rozdelenia moci prenesie, proporcie preferencií voličov ako aj že prostredníctvom volebnej klauzule v rozumnej miere zaistí nefragmentovanosť straníckeho spektra. Ďalším dôvodom pre voľbu pomerného systému bol aj práve sa začínajúci proces diferenciácie politických záujmov jednotlivých sociálnych skupín, ktoré by pomerný volebný systém artikuloval presnejšie a plastickejšie.

Voľby do jednokomornej 150-člennej SNR sa podľa zákona č.80/1990 Zb. zo 16.3.1990 konajú na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva tajným hlasovaním podľa zásady pomerného zastúpenia (§1). Podmienkou aktívneho volebného práva je 18 rokov, trvalý pobyt v Československu, spôsobilosť na právne úkony a “prekážkou výkonu volebného práva je zákonom ustanovené obmedzenie osobnej slobody z dôvodov ochrany zdravia ľudu” (§2). Podmienkou pre pasívne volebné právo je v prípade SNR je (okrem občianstva ČSSR) vek 21 rokov a spôsobilosť pre aktívne volebné právo (§3). Poslanci boli volený v štyroch volebných krajoch zodpovedajúcich vtedajšiemu územnému členeniu republiky: územie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, Západoslovenský kraj, Stredoslovenský kraj a Východoslovenský kraj (§9, §10). Na voľby dohliadali volebné okrsky tvorené delegátmi kandidujúcich politických strán a hnutí. Kandidátne listiny na krajské komisie zasielali výhradne politické strany a hnutia, ktoré k listine pripojili vyhlásenie, že strana má najmenej 10 tisíc individuálnych členov, alebo pripojí petíciu podpísanú takým množstvom občanov, ktoré nahradia počet chýbajúcich individuálnych členov do výšky 10 tisíc (§17). Toto ustanovenie, v spojení s volebnou klauzulou, malo zabraňovať kandidatúre prílišného počtu malých subjektov. Volebný zákon umožnil obmedzené používanie tzv. prednostných hlasov, čím voľby trošku personalizoval.2 Po zistení počtu platných hlasov v jednotlivých krajoch a ich vydelení ústavne ustanoveným počtom poslancov stanovila Slovenská volebná komisia republikové mandátové číslo, podľa ktorého sa určoval počet mandátov rozdeľovaných v jednotlivom volebnom kraji (§40). Aj keď bola výška volebnej klauzule pre českú národnú radu a pre Federálne zhromaždenie stanovená na 5%,  pre voľby do SNR bola stanovená na 3%, z dôvodu údajnej „nedemokratičnosti“ tohoto inštitútu. Politickým stranám boli mandáty v prvom skrutíniu rozdeľované na základe krajského volebného čísla (§42). To je zaokrúhlený výsledok delenia súčtu platných hlasov odovzdaných pre politické strany v danom volebnom kraji počtom mandátov jemu pridelených. V druhom skrutíniu boli zostatkové mandáty prideľované v prvom skrutíniu nezvoleným kandidátom politických strán, v prípade, že boli obsiahnutí na nových kandidátnych listinách. Slovenská volebná komisia pre druhé skrutínium vydelila počet zostatkových hlasov pre kandidujúce politické strany počtom zostatkových mandátov zväčšeným o číslo jeden. Mandáty boli rozdeľované na základe tohoto výsledného republikového mandátového čísla (§43).

Do volieb v roku 1990 kandidovalo 16 pomerne nevyprofilovaných politických subjektov vrátane 2 koalícií, 3%-nú hranicu prekročilo 7 z nich. Úspešné subjekty spolu získali až 92,3% platných hlasov – prepadlo 7,7% (260 000) platných hlasov. Preto možno konštatovať, že „trojpercentná hranica pre vstup do parlamentu pôsobila síce selektívne, ale v zásade nenarušila charakter pomerného zastúpenia politických strán v parlamente. Na druhej strane sa predsa len obmedzil počet parlamentných strán v SNR na úroveň, aká býva v zavedených demokraciách s pomerným volebným systémom...“(Zemko 1994: 48-49). Volebné obdobie 1990-1992 bolo v znamení diferenciácie sa straníckeho spektra: z deviatich parlamentných strán na začiatku volebného obdobia bolo v SNR na jeho konci jedenásť. Takéto preskupovanie sa  politických síl však v stredouurópskom priestore nebolo ničím výnimočné. Napriek stále rastúcemu počtu registrovaných politických subjektov nový zákon o združovaní v politických stranách a hnutiach (č.424/1991 Zb.) nepriniesol účinné sprísnenie registrácie nových subjektov.

 

 

Novelizície v rokoch 1992-1994

 

 

Keďže prvá novelizácia – zákon o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky – zo stávajúceho volebného zákona zrušila jediný, pre fungovanie volebného systému relatívne nepodstatný paragraf,3 výraznejšia zmena prišla až v marci 1992, keď bol prijatý zákon č.104/1992 Zb., ktorý dopĺňal a menil práve volebný zákon č.80/1990 Zb. Najväčšou zmenou, ktorú priniesol, bolo zvýšenie volebnej klauzule na 5% pre samostatne kandidujúcu politickú stranu alebo hnutie, 7% pre koalície zložené z dvoch alebo z troch politických subjektov a 10% pre koalície zložené najmenej zo štyroch subjektov (§41). Zmenil sa i mechanizmus prideľovania mandátov. V prvom skrutíniu sa súčet latných hlasov pre doň postupujúce subjekty vydelí počtom mandátov zvýšeným o jeden (151). Tak, po zaokrúhlení na jednotky, vzniknuté celé číslo je krajským volebným číslom, na základe ktorého sú prideľované mandáty vo volebných krajoch. Ak sa takýmto spôsobom pridelil o 1 mandát viac, než sa v danom volebnom kraji malo, mandát sa odoberie strane, ktorá v danom volebnom kraji získala najmenší počet hlasov (§42).

Napriek sťaženým podmienkám pre vstup do parlamentu do volieb roku 1992 kandidovalo 23 volebných subjektov vrátane 4 koalíc. Do SNR sa dostalo len 6 subjektov, čím sa síce naplnil zámer novelizácie, ktorá zvýšila volebnú klauzulu, no daňou za zníženie množstva parlamentných strán bolo vysoké množstvo prepadnutých hlasov. Neúspešné strany, mimochodom vrátane DS, ktorá zvýšenie volebnej klauzule opäť podporila, získali až 23,8% (733 511) platných hlasov. Mandáty zodpovedajúce tomuto počtu hlasov boli, samozrejme, rozdelené medzi úspešné strany, ktoré tak získali parlamentné zastúpenie nepomerné ich volebným výsledkom.

Nová národná rada sa k realizovala prvú novelizáciu volebného zákona v novembri 1992. Zákon č.518/1992 Zb., meniaci a dopĺňajúci zákon č.80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov, zaviedol tzv. “kĺzajúci mandát”. V prípade, ak sa mandát poslanca neuplatňuje, pretože poslanec bol vymenovaný za člena vlády Slovenskej republiky, nastupuje náhradník, v ktorého osvedčení sa uvádza, že jeho mandát poslanca trvá len počas výkonu funkcie člena vlády Slovenskej republiky, na ktorého neuplatňovaný mandát poslanca nastúpil ako náhradník (§48). Druhá novelizácia (zákonč.157/1994 Z.z. z 28.6.1994) volebného zákona v tomto volebnom období (prijímaná však až po vyslovení nedôvery vláde Vladimíra Mečiara) reagovala na prebehnuvší vznik samostatnej SR (prijímala ju už Národná rada Slovenskej republiky) a obmedzila sa na  korigovanie niektorých „názvových neaktuálnosti“ volebného zákona. Ani táto novelizácia však nepriniesla praktickyžiadnu zmenu do procesu volieb.

Od posledných volieb ubehlo viac než dva roky a, ako sa podľa počtu kandidujúcich strán a prepadnutých hlasov zdalo, “politici i voliči sa poučili”: do volieb roku 1994 kandidovalo len 18 politických subjektov, z ktorých 7 úspešných získalo spolu až 87% platných hlasov. V skutočnosti sa však volieb zúčastnilo až 31 politických subjektov, ktoré zvolili volebnú taktiku vytvárania ad hoc koalíc a umiestňovania svojich kandidátov na kandidátne listiny silnejších subjektov namiesto integrácie a fúzií s programovo blízkymi subjektami.”...paleta zvolených parlamentných subjektov nepotvrdzuje postupujúcu kryštalizáciu a politicko-programovú koncentráciu politických síl na našej [slovenskej] politickej scéne.“ V NR SR bolo ”fakticky prítomných 16 politických subjektov, z nich 9 vstúpilo do parlamentu v rámci 3 volebných koalícií,4 3 strany umiestnili svojich kandidátov na kandidátkach troch iných strán (išlo o akési kryptokoalície) a len dve parlamentné strany [SNS a ZRS] kandidovali samostatne. (...) Počtom politických subjektov pripomína pripomína dnešná [koniec roku 1994] NR SR taliansky parlament pred zavedením väčšinového volebného systému“ (Zemko 1994:52).

 

 

Novelizácie v rokoch 1994 -1998

 

 

Parlamentné voľby na jeseň 1994 samtoné nepredstavovali prelom vo vývoji slovenského volebného systému. Napriek tomu, že boli predčasné, konali sa podľa ustáleného a všetkými akceptovaného systému. Priebeh všetkých dovtedajších volieb (1990, 1992 a 1994), “ich výsledky a zloženie poslaneckého zboru bolo vždy v súlade s platným zákonom, mandáty poslancov boli overené a výsledok volieb bol zúčastnenými stranami i občanmi rešpektované” (Galanda 1999:82).

Prvým momentom naznačujúcim autoritatívnejší charakter nasledujúceho volebného obdobia bola prvá a druhá povolebná schôdza NR SR (noc z 3. na 4. 11.1994).5 Vladimír Mečiar v priebehu volebného obdobia 1994 -1998 niekoľkokrát vyjadril svoje odhodlanie “zefektívniť” výkon moci aj cez zmenu volebného systému.6 Prvou novelizáciou volebného zákona v tomto volebnom období bol zákon č.81/1995 Z.z. zo 7.4.1995. Ten umožnil politickým stranám určiť z kandidujúcich poslancov na jej kandidátnej listine náhradníka, bez ohľadu na jeho umiestnenie na kandidátnej listine: „Ak sa uprázdni mandát v prienehu volebného obdobia po ustanovujúcej schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, nastupuje náhradník tej istej politickej strany, ktorého určí politická strana z kandidovaných poslancov uvedených na jej kandidátnej listine v tom istom volebnom kraji s prihliadnutím na odbornosť poslanca, ktorého mandát sa uprázdil. To neplatí, ak na uprázdený mandát má nastúpiť náhradník, ktorý vo voľbách získal potrebný počet prednostných hlasov... (§48)“. Táto novelizácia podstatným spôsobom zvýšila dosah politických strán na svojich kandidátov a jednoznačne zlepšila výhliadky na poslanecké kreslo materským stranám loajálnejším kandidátom. Podmienka uprednostnenia poslancov s požadovaným počtom prednostných hlasov je, naviac, v praxi úplne formálna, pretože za dobu existencie NR SR žiadny takýto poslanec neostal (z tohoto dôvodu) pred ustanovujúcou schôdzou NR SR mezdi náhradníkmi.

Signalizovanie snahy o zmenu pomerného systému na jednokolový väčšinový systém alebo na kombinovaný, v ktorom by polovica poslancov bola volená jednokolovým väčšinovým a druhá pomerným systémom sa začali objavovať v roku 1995. (Pripomeňme si ešte, že v tomto období bola vtedajšia opozícia značne fragmentovaná, a preto by ju zmena volebného systému značne znevýhodnila oproti širokospektrálnemu a, najmä okolo osoby V. Mečiara, zjednotenému HZDS.) Aj keď v roku 1996 rozbehnutá reforma územného a právneho členenia bola spájaná so snahou hnutia o reformu volebného systému,7 pre odpor svojich menších koaličných partnerov (Slovenskej národnej strany a Združenia robotníkov Slovenska) nemalo hnutie v tom období dostatočnú parlamentnú oporu na definitívne legislatívne ustanovenie svojho preferovaného modelu väčšinového systému.

Zmenu taktiky hnutia prieniesli 1) klesajúce preferencie vládnych strán a stúpajúce preferencie opozície (HZDS kleslo zo svojich stabilných 30% v júni 1996, zatiaľčo sa sumárne preferencie opozičných strán pohybovali okolo 50%) a 2) rozbiehajúci sa integračný proces opozičných strán. Na jeseň 1996 vytvorili KDH, DS a DÚ pravicovocentristickú Modrú koalíciu s cieľom spoločnej kandidatúry vo voľbách naplánovaných na rok 1998. Spoločná (okrem SDĽ) opozičná referendová iniciatíva za priamu voľbu prezidenta a následné zmarenie referenda v máji 1997 ešte prehĺbili ochotu opozičných strán kooperovať,čo vyústilo do vzniku Slovenskej demokratickej koalície v júli 1997. Vznik preferenčne silnejšieho subjektu odradil HZDS od snáh o kombinovaný alebo väčšinový volebný systém, ktorý by mu v týchto zmenených podmienkach nezaručil volebný úspech.

Na jar preto predložila skupina poslancov za HZDS, poslankyňa za SNS a jeden nezávislý poslanec návrh novely volebného zákona, ktorý zásadným spôsobom modifikoval  stávajúci volebný systém. Navrhované zmeny sa týkali (okrem iného) zostavovania a vykladania zoznamov voličov, zmeny volebnej klauzule pre koalície, volebnej kampane, aktívneho, pasívneho volebného práva a obsadzovania volebných komisií. Návrh vyvolal viacero nesúhlasných reakcií, ktorých autori (napr. P. Kresák) poukazovali na protiústavnosť niektorých navrhovaných zmien a opatrení, ako i odmietavý postoj značnej časti verejnosti (Občianska kampaň OK´98). Zákon bol prijatý 20.5.1998 v podobe takmer identickej s pôvodným návrhom. V Zbierke zákonov bol uverejnený pod č.187/1998, verejnosti je však známejší ako

 

 

“Mečiarov zákon” a jeho novelizácie

 

 

Keďže sa jedná o vskutku rozsiahlu novelizáciu, venovať sa tu budem len tým najpodstatnejším, prípadne najproblematickejším, zmenám. Hneď prvou, a veľmi diskutovanou, bol§4, ktorý obci ukladal povinnosť umožniť občanovi (na obecnom úrade) nahliadnuť do stáleho zoznamu voličov, aby sa presvedčil, či je v ňom zapísaný a či údaje zapísané o jeho osobe sú pravdivé. Nevôlu ale vzbudilo paralelné zrušenie §6 zákona č.80/1990 v znení neskorších predpisov, ktorá ukladala obci povinnosť vyložiť zoznam voličov najneskoršie 30 dní predo dňom volieb, aby občania mohlido neho nazrieť.a v obciach, v ktorých je do zoznamu voličov zapísaných viac ako 5 000 voličov povinnosť zariadiť, aby v každom dome bol vyložený zoznam voličov, ktorí v dome bývajú. (Toto opatrenie prakticky znemožnilo kontrolu zoznamu voličov, keďže občan už nemohol kontrolovať, či na voličskom zozname nefiguruje napríklad už tri roky mŕtvy sused.) V §23 bola zakázaná volebná kampaň v rozhlasovom a televíznom vysielaní držiteľov licencií. Volebnú kampaň prostredníctvom rozhlasového a televízneho vysielania mohli kandidujúce subjekty viesť len v Slovenskom rozhlase a v Slovenskej televízii.8 Novelizácia opäť menila §48 upravujúvi nastupovanie náhradníkov, čím opäť posilnila pozíciu straníckeho vedenia pri výbere náhradníka pre uprázdnený mandát.

Pre fungovanie volebného systému bola dôležitá zmena §9, v ktorom sa zrušili volebné kraje a pre voľby 1998 bolo územie Slovenska jediným volebným obvodom, čím bol výrazne oslabený inštitút prednostných hlasov a posílená pozícia straníckeho vedenia. §11 zriadil pre voľby r.1998 Ústrednú volebnú komisiu, okresné volebné komisie a okrskové volebné komisie. Najpodstatnejšiu zmenu priniesol nový §41, ktorý upravuje podmienky prideľovania mandátov: “(2) Ústredná volebná komisia ďalej zistí, ktorá politická strana získala menej než päť percent z celkového počtu platných hlasov. (3) Pri ďalšom zisťovaní volebných výsledkov a prideľovaní mandátov sa už na politickú stranu uvedenú v odseku 2 a na hlasy pre ňu odovzdané neprihliada. Ak táto politická strana je súčasťou koalície, pozerá sa na ostatné politické strany, ako keby podali kandidátnu listinu samostatne.” Tento paragraf  jednoznačne znevýhodňuje kandidujúce koalície (a vlastne popiera ich zmysel), keď po každej zúčastnenej strane požaduje 5%-né kvórum.

S touto zmenou volebných pravidiel tesne pred voľbami sa museli vysporiadať hlavne dve vtedy opozičné koalície: SDK a SMK. Každé z týchto zoskupení zvolilo inú taktiku vysporiadavania sa so vzniknutou situáciou. Strany SMK – konkrétne MKDH., Spolužitie a MOS – splynuli do jedného politického subjektu, v ktorom sa, napriek očakávaniam, nevytvorili dokonca ani platformy zodpovedajúce pôvodným stranám. Vznik SMK bol sprevádzaný paralelným zánikom pôvodných strán. Na rozdiel od tejto “kompletnej integrácie” sa materské strany SDK– teda KDH, DÚ, DS, SDSS a SZS – rozhodli delegovať časť svojich elít do novovytvorenej volebnej strany. Materské strany nezanikli, vo voľbách však nekandidovali. V SDK boli vytvorené ideové platformy, do ktorých sa členovia (kandidáti) SDK zaradili na základe príslušnosti k materským stranám. V dôsledku ideovej pluality vo vnútri SDK integrácia do jedného subjektu v podstate neprichádzala do úvahy.

Po uverejnení novelizácie v Zbierke zákonov požiadala skupina poslancov Ústavný súd, aby vyhlásil niektoré ustanovenia zákona za protiústavné. Za protiústavné poslanci požadovali vyhlásiť protiústavnosť 1) obmedzenia volebnej kampane na STV a SRo (§23 ods.1), 2) §17 ods.2, ktorého diskriminačný charakter znemožňoval kandidátom politických strán kandidovať na kandidátnych listinách iných politických strán alebo koalícií a 3) §16 ods.2, ktorý preniesol povinnosť “skompletizovať” volebnú okrskovú komisiu zo starostu na prednostu okresného úradu. Keďže nález Ústavného súdu SR sa datuje k 18. 3.1999 – tj. po voľbách, voľby ´98 do NR SR prebehli podľa platného, aj keď spochybňovaného, volebného zákona. ÚS v zákone č.66/1999 Z.z.. rozhodol o protiústavnosti „monopolu“ STV a SRo na volebnú kampaň, za protiústavný označil i (už niekoľkokrát spomínaný) §48 ods.1, podľa ktorého na uprázdnený mandát nastupuje kandidát podľa rozhodnutia politickej strany.

Ku dnešnému dňu (27.10.2001) posledná novelizácia volebného zákona – zákon č.223/1999 Z.z. z 24.8.1999 – nadväzovala na nález ÚS z 18.3.1999. Vo všeobecnosti napravovala zmeny, ktoré do volebného zákona vniesla novelizácia z pred posledných volieb a ktoré ÚS označil za nie v súlade s ústavou. Koalície tak získali rovnaké podmienky vo volebnej účasti ako samostatne kandidujúce strany. V otázke volebných klauzulí sa uzákonil návrat na výšky, ktoré pre jednotlivé kategórie kandidujúcich subjektov, platili vo voľbách v rokoch 1992 a 1994: pre samostatne kandidujúcu politickú stranu 5%, pre koalíciu 2 a 3 politických subjektov 7% a pre koalíciu viac než 4 subjektov 10%. Rovnako sa „vyrovnali“ podmienky v otázke volebných kandidátok, ustavovania volebných komisií atď.

 

 

Záver

 

 

Volebný zákon do SNR resp. NR SR prešiel od svojho vzniku v roku 1990 celou radou novelizácií. V roku 1998 sme boli svedkami účelnej zmeny volebných pravidiel, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili stranícko-politický systém SR. Fakt, že v NR SR pôsobí relatívne veľký počet strán – veď len súčasťou vládnej koalície sa v roku 1998 stalo až 10 politických subjektov, z toho 8 v dvoch viac či menej integrovaných zoskupení – však nie je dôsledkom len diskutovanej novelizácie z pred posledných volieb. Tendencie k roztrieštenosti a polarizácii straníckeho systému dokladoval i tento text už od roku 1992. Je zrejmé, že časté zmeny systému volieb neprospievajú konsolidácii straníckeho systému, na druhej strane až 99% platných hlasovacích lístkov pri pomerne vysokej voličskej účasti (84%) v posledných voľbách sú známkou chápania volebného systému zo strany voličov. Keďže viaceré politické subjekty (HZDS, Smer) prejavujú záujem meniť základné parametre volebného systému – minimálne princíp pomerného zastúpenia - ešte nemožno tvrdiť, že jeho súčasný stav je ustálený.

 

 

 

 

Poznámky

 

1)

Základom pre všetky tri volebné systémy (Federálne zhromaždenie, ČNR a SNR) sa stal volebný zákon  č.67/1946 Sb. o voľbe do Ústavodarného národného zhromaždenia.

2)

Volič mohol zakrúškovať maximálne štyroch kandidátov z kandidátnej listiny. Takto úspešný kandidát dostane mandát prednostne v tom prípade, ak ho označilo najmenej 10% voličov, ktorí odovzadli platný hlas jeho politickej strane. Keďže však voliči dávajú v praxi svoje hlasy kandidátom umiestneným na najvyšších priečkách kandidátnych listín zloženie neskorších poslaneckých klubov prednostnými hlasmi  sa v podstate nemení. Používanie prednostných hlasov voličmi v slovenských voľbách možno označiť za značne nelogické.

3)

Tento zákon (č.8/1992 Zb.) v §46 rušil §46 volebného zákona, ktorý definoval možnosť podania volebnej sťažnosti a jej prejednanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Táto kompetencia prešla podľa §34-39 na ÚS, čo sa, mimochodom, stalo aj bodom sťažnosti poslancov v roku 1998 na ÚS (viz nižšie).

4)

SDĽ-SDSS-SZS-HPSR v rámci Spooločnej voľby, Spolužitie-MKDH-MOS v rámci Maďarskej koalície a koalícia HZDS-RSS.

5)

P. Lebovič sa, v súvisloti tretej Mečiarovej vlády, takto zamyslel nad dôvodmi, pre ktoré bola každá Mečiarova vláda iná jako tá predošlá: „Každý nástup k moci sprevádzali odlišné predstavy o praktickej realizácii a nespochybniteľného práva volebného víťaza upltatňovať výkon moci. (...) Rozdiel medzi rokmi 1992 a 1994 spočíva však v názoroch V. Mečiara na zachovanie moci. Šok z odvolania v marci 1994, ktorého bezprostrednou príčinou bola nechuť časti osobností HZDS pripojiť sa k  stupňovaniu neliberálnej politiky V. Mečiara, mal za následok definitívne opustenie predstáv o umiestnení HZDS a jeho predsedu v zóne liberálnej demokracie.” Trošku pateticky dodáva: “Nahradila ich chladná úvaha o škodlivosti zmierlivosti voči oponentom a o nutnosti prípravy budovania prvkov autoritatívneho režimu.” Lebovič, P.: Zápas o udržanie demokracie: politické súvislosti novelizácie volebného zákona, s.23 (in)  Bútora, M., Mesežnikov G., Bútorová, Z. (eds.): Kto? Prečo? Ako?.

6)

„Hlavným dôvodom neboli ústavnoprávne či legislatívno-technické otázky, ale fakt, že systém pomerného zastúpenia produkuje viac strán, ktoré získajú požadované kvórum, a núti ich následne vytvárať povolebné koalície, čo osobitne V. Mečiar považoval za obmedzujúci faktor při rýchlej a efektívnej realizácii politických rozhodnutí.“ (Galanda 1999:88). Za zmienku stojí aj podobná argumentácia R. Fica pri jeho požiadavke na zmenu pomerného systému smerom k väčšinovému.

7)

Reformou vznikol počet okresov nie príliš vzdialený od počtu polovice (dnes 79) (kombinovaný volebný systém počítal s rozdeľovaním polovice mandátov jednokolovým väčšinovým systémom) poslaneckých mandátov (75). Novovzniknuté okresy, najmä na strednom Slovensku, do značnej miery kopírovali dlhodobé voličské „bašty“ HZDS, navyše, hustota okresov v takýchto oblastiach bola o poznanie vyššia ako hustota okresov napríklad v oblastiach s maďarským obyvateľstvom – voličmi vtedajšej MK. Niektorí autori (Mesežnikov) preto označujú územnosprávnu reformu z roku 1996 za politicky motivovaný krok k zaisteniu si volebného víťazstva nevolebnou cestou.

8)

K tomuto asi stačí uviesť nedôveru vyvolávajúce označenie „mečiarovská“ STV o ktorú sa pričinil jej vtedajší riaditeľ Igor Kubiš. Spravodajstvo STV bolo v čase jeho pôsobenia obviňované z neobjektívnosti a zaujatosti - nehovoriac o programoch „Utajení svedkovia“, v ktorých zaštvorčekované tváre odhaľovali „kľúčové svedectvá“ o opozičných politikoch, poprípade prezidentovi Kováčovi podľa „požiadavky doby“.

 

 

 


     Použité pramene a literatúra

Galanda, M.: Ústavoprávne aspekty zákona o voľbách do NR SR, (in) Bútora, M. - Mesežnikov, G. - Bútorová, Z. (eds.): Kto? Prečo? Ako? - Slovenské voľby 1998, IVO, Bratislava 1999.

Liďák, J. a kol: Politický systém Slovenskej republiky po roku 1989, EKONÓM, Bratislava 2001.

Mesežnikov, G.: Voľby 1998 a vývoj systému politických strán, (in) Bútora, M. - Mesežnikov, G. - Bútorová, Z. (eds.): Kto? Prečo? Ako? - Slovenské voľby 1998, IVO, Bratislava 1999.

Zemko, P.: Politické strany a volebný systém na Slovensku v retrospektíve troch volieb do SNR a NR SR, (in) Slovensko - voľby 1994, (autor neuvedený,) Slovenské združenie pre politické vedy, Bratislava 1994.

Zákon SNR č.80/1990 Zb.

Zákon SNR č.8/1992 Zb.

Zákon SNR č.104/1992 Zb.

Zákon SNR č. 518/1992 Zb.

Zákon NR SR č. 157/1994 Z.z.

Zákon NR SR č. 81/1995 Z.z.

Zákon NR SR č. 187/1998 Z.z.

Zákon NR SR č. 66/1999 Z.z.

Zákon NR SR č. 223/1999 Z.z.

Štatistický úrad SR

(http://www.statistics.sk), 27.10.2001

 



Copyright (c) 2001 Matúš Krištofik

Creative Commons License
Tato práce je licencována pod licencí Creative Commons Attribution 4.0 International License.