Hrušík, M. (2017). Přemysl Rosůlek: Albánci a Makedonská republika (1991–2014). Středoevropské politické studie, 19(3-4), 323-328. doi:http://dx.doi.org/10.5817/CEPSR.2017.34.323
bcl_1870248001.htm

Středoevropské politické studie / Central European Political Studies Review www.journals.muni.cz/cepsr Ročník XIX (2017), Číslo 3–4, s. 323–328/ Volume XIX (2017), Issue 3–4, pp. 323–328

(c)Mezinárodní politologický ústav / International Institute of Political Science DOI: 10.5817/CEPSR.2017.34.323

Přemysl Rosůlek: Albánci a Makedonská republika (1991–2014)

Praha: Libri, 2015. 395 s., ISBN 978-80-7277-526-2

MICHAL HRUŠÍK1

Publikácia Přemysla Rosůlka je primárne zameraná na vývoj vzťahov medzi väčšinovým etnikom slovanských Macedóncov (hoci sám autor sa tomuto označeniu snaţí skôr vyhýbať) a najväčšou etnickou menšinou macedónskych Albáncov. Ide o veľmi vítaný príspevok k analýze aktuálnych politických i bezpečnostných výziev v regióne západného Balkánu, a to z dvoch hlavných dôvodov. Po prvé, tematike nástupníckych štátov na území niekdajšej Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie (SFRJ) je síce venované vskutku obrovské mnoţstvo monografií lokálnych, anglosaských, ale tieţ českých autorov, väčšina z nich sa však zameriava na historické súvislosti a následne vývoj v rokoch 1991 – 1995, v prípade Kosova potom do r. 1999; spracovanie vývoja v nedávnej minulosti s dôrazom na budovanie štátu a príspevok medzinárodného spoločenstva však uţ takým častým vonkoncom nebýva. Po druhé, vzhľadom na komplikované vzťahy s väčšinou svojich susedov, slabšie národné povedomie a štátotvornú tradíciu v porovnaní s okolitými krajinami,2 ako aj prítomnosť signifikantnej a regionálne koncentrovanej národnostnej menšiny s úzkymi cezhraničnými väzbami na Albánsko a Kosovo, je Macedónsko povaţované za potenciálne zrejme najrizikovejšiu krajinu v regióne, pričom v porovnaní napr. s Bosnou a Hercegovinou, kde môţeme hovoriť primárne o hrozbách politického charakteru, je v Macedónsku akútnejšie i bezpečnostné riziko.

1 Veľvyslanectvo Slovenskej Republiky v Belehrade, Bulevar umetnosti 18, 110 70 Belehrad, Srbsko / The Embassy of the Slovak Republic in Belgrade, Serbia. E-mail: michal.hrusik@mzv.sk. 2 Konštatuje to aj samotný autor, ktorý sa odvoláva na M. Hrocha (1999) a jeho kategorizáciu balkánskych národov do troch skupín podľa vytvárania a udrţiavania tzv. kolektívnej pamäte. Podľa tejto teórie patrí macedónsky národ do tretej skupiny, pre ktorú je o.i. „typická absencia literárneho jazyka, ako aj tvorba v tomto jazyku“ (str. 47). Dôkazom je aj kodifikovanie kompletného macedónskeho pravopisu aţ v r. 1950 (str. 101). Okrem toho autor pre porovnanie uvádza aj často dosť extrémne znejúce teórie macedónskych nacionalistov, podľa ktorých je macedónsky národ priamym etnickým potomkom antických Macedóncov z čias Alexandra Veľkého (str. 93), čo podnecuje frustráciu Grécka, ale tieţ albánskej menšiny.

323

Rosůlek: Albánci a Makedonská republika (1991–2014)

Publikácia je formálne rozdelená na šesť častí, reálne však môţeme hovoriť o dvoch častiach – teoretickej, ktorá sa zaoberá rôznymi modelmi nacionalizmu a skúma okolnosti vedúce ku konfliktom etnického charakteru (venovaných je jej 55 strán, čiţe pribliţne šestina knihy), a empirickej, resp. deskriptívno-analytickej, v ktorej autor poskytne kratší historický exkurz vývoja širšieho macedónskeho regiónu, a následne popisuje udalosti v krajine od získania nezávislosti Macedónska. Hlavným prínosom knihy je jednoznačne jej druhá časť, a zároveň jedným z jej hlavných nedostatkov – ktorý sa bohuţiaľ veľmi často vyskytuje pri podobnom type monografií – je takmer absentujúce prepojenie medzi teoretickou a empirickou časťou. Priestor venovaný teoretickej časti pritom povaţujem za dostačujúci, a autor tu prináša niekoľko zaujímavých modelov hodných našej pozornosti. Za spomenutie stojí napr. model, ktorý vychádza z teórie J. Marka (str. 58) pre zabezpečenie optimálneho pomeru medzi jednotlivými pólmi trojuholníku identita – rovnosť – rozdielnosť, či analýza podmienok ovplyvňujúcich pravdepodobnosť secesie s ohľadom na obavy z existujúceho štátu a dôveru vkladanú do secesie podľa S. Diona (str. 60). Je však škoda, ţe v empirickej časti sa k ţiadnemu z uvedených modelov autor nevracia a nepracuje s nimi – automaticky tak pred čitateľom vyvstáva otázka, či nie je teoretická časť v knihe iba nevyhnutnou formalitou. A hoci je napr. Dionov model primárne určený pre analýzu „zakorenených demokracií“, dal by sa aplikovať aj na súčasné Macedónsko, kde boli obavy z existujúceho štátu u albánskej menšiny v rôznych obdobiach vysoké, dôvera vkladaná do secesie však bola aj s prihliadnutím na poţiadavky formulované UÇK (ktoré odtrhnutie albánskych regiónov nepredpokladali) otázna. Autor spomína konkrétne príklady v prípade modelu teritoriálnych poţiadaviek od S. Wolffa (str. 62), bliţšie však uţ nevysvetľuje, prečo patria Republika Srpska, moslimovia v Sandţaku a Albánci v Macedónsku do troch rôznych kategórií – o takomto zaradení, keď sa u jednotlivých príkladov rozlišujú (ne)iredentistické a (ne)secesionistické poţiadavky, sa pritom dá určite diskutovať a je škoda, ţe konkrétna argumentácia tu chýba. Podkapitola Teórie nacionalizmu a Balkán je napríklad spracovaná veľmi dobre a zároveň poskytuje návod, ako vhodne skĺbiť teóriu s empíriou, bohuţiaľ sa však obmedzí iba na historický vývoj. Rosůlek tu však správne uvádza, ţe jedným z kľúčových dôvodov vlastnej vývojovej trajektórie pre nacionalizmus balkánskych národov

bola absentujúca industrializácia Osmanskej ríše, pričom „prevaţovala...fragmentácia spoločnosti do uzatvorených celkov a komunít“ (str. 41). Dá sa tak skonštatovať, ţe autor tu nedostatočne vyuţil ponúkané príleţitosti a nepristúpil k prepojeniu teoretických modelov na praktickú časť, čo sa v niektorých kapitolách venovaných poţiadavkám albánskej komunity a reakciám macedónskej väčšiny často ţiadalo.

V úvode si autor kladie dve kľúčové otázky – 1) aké boli príčiny konfliktu medzi macedónskymi bezpečnostnými silami a ozbrojenými skupinami etnických Albáncov v r. 2001 a 2) aké sú perspektívy mierového spoluţitia medzi

324

Michal Hrušík

Macedóncami a Albáncami v krajine. Prvá otázka je veľmi podrobne spracovaná v podstatnej časti knihy (kap. 8 a 9), pričom čitateľ sa môţe oboznámiť s dôkladne vypracovaným záznamom o priebehu konfliktu vychádzajúcim i z dostatočne zastúpených primárnych zdrojov. Ohľadom druhej otázky je autor skôr pesimista, ako konštatuje uţ v samotnom úvode – „Implementácia jednotlivých bodov (Ohridskej rámcovej dohody) ...nie je bezproblémová...svoju rolu zohráva i vyhlásenie nezávislosti Kosova i grécke veto voči macedónskemu členstvu v NATO a zahájeniu rozhovorov s EÚ“ (str. 19).

Časť venovaná histórii je spracovaná na dostatočnej úrovni – je jej venovaný postačujúci priestor, aby čitateľ, doteraz nie príliš oboznámený s dejinným vývojom v juhovýchodnej Európe, pochopil motivácie jednotlivých aktérov, ale zároveň si pre seba „neuzurpuje“ významnejšiu časť diela a slúţi presne na to, čo je potrebné, a síce pochopenie hlavnej časti monografie venovanej súčasnosti. Rosůlek tak napr. veľmi trefne konštatuje, ţe významným medzníkom pre novodobý vývoj macedónskej štátnosti bola revízia Sanstefanskej zmluvy, ktorá zamedzila včleneniu Macedónska do vznikajúceho nezávislého Bulharska, pričom

pokiaľ by zmluva zostala v platnosti – s najväčšou pravdepodobnosťou by došlo k úplnej asimilácii macedónskeho ţivlu a splynutiu s bulharským národom (str. 98). Podobne tak si všíma veľmi komplikovanú etnickú štruktúru obyvateľstva na predmetnom území, ktoré je „kotlom nekonečného reťazca kombinácií a permutácií etnických a národnostných identít...a jazyk pritom nepoukazuje na konkrétne náboţenstvo“ (str. 83). Za veľmi dôleţité pre pochopenie dnešného antagonizmu na strane Grécka voči Macedónsku povaţujem pripomenutie aktivít macedónskeho obyvateľstva a komunistickej strany Grécka v severnom Grécku v období počas a po ukončení 2. sv. vojny, ktoré presadzovali zjednotenie území Macedónska a Trácie v tzv. Balkánskej komunistickej federácii. Dôsledkom víťazstva gréckej pravice v občianskej vojne bol masový útek macedónskeho obyvateľstva na sever, resp. jeho vysídľovanie (str. 89), pričom v gréckom povedomí naďalej pretrváva táto historická reminiscencia napriek tomu, ţe odvtedy sa na macedónskej strane neprejavili ţiadne viditeľné známky skutočnej iredentistickej politiky (nacionalistickú propagandu typu Skopje 2014 za iredentu nepovaţujem). Autor ďalej správne pripomína, ţe zmena pomeru medzi albánskou menšinou a macedónskou väčšinou nastáva aţ po vzniku Titovej Juhoslávie, a to v dôsledku albánskej migrácie z Kosova, resp. slabej natality Macedóncov.

Okrem

toho sa autor venuje koreňom konfliktu medzi

slovanským

a albánskym

obyvateľstvom, resp. kresťansko-moslimskému

antagonizmu,

a pripomína tak masové vyháňanie moslimov po Berlínskom kongrese, ako aj zaloţenie Prizrenskej ligy, ktorá za etnicky albánske územia povaţovala napr. Skopje či Bitolu (str. 106). Samozrejmosťou je zmienka o Londýnskej mierovej zmluve, ktorá odmietla maximalistické albánske poţiadavky a zároveň ponechala veľkú časť Albáncov mimo novovzniknutého materského štátu (str. 111), čoho

325

Rosůlek: Albánci a Makedonská republika (1991–2014)

dôsledky sme pocítili po rozpade SFRJ v podobe separatistických albánskych hnutí v Kosove, juţnom Srbsku a Macedónsku. Rosůlek tieţ uvádza kontroverzné výroky S. Berishu z r. 1991, ktorý „podporoval svojich krajanov...v Macedónsku vo svojom úsilí zriadiť vlastný nezávislý štát“ (str. 125), čo rozhodne neprispievalo k budovaniu dôvery medzi jednotlivými komunitami.

Nejde síce o veľmi podstatný detail, trochu zvláštny je však popis prítomnosti albánskeho obyvateľstva v regióne – zatiaľ čo autor pripomína historické pramene dokazujúce existenciu albánskych kmeňov na Balkáne od stredoveku (str. 84-85), v závere potom tvrdí, ţe „albánske etnikum sa v regióne vyskytovalo dávno pred príchodom slovanského ţivlu“, čo povaţuje za „ťaţko vyvrátiteľnú skutočnosť“ (str. 341). Hoci je pravdou, ţe veľká väčšina relevantných historických prác sa zhoduje na téze, ţe sa Albánci dajú povaţovať za potomkov starovekých Ilýrov (tejto argumentácii odporujú prevaţne srbskí historici, ktorých diela sú však často ovplyvnené antialbánskymi predsudkami; dobrý súhrn tejto problematiky prináša napr. Hradečný a Hladký 2008), pred 6. storočím – čiţe pred príchodom Slovanov na Balkán – moţno len ťaţko hovoriť o albánskom národe, resp. etniku. Okrem toho, v porovnaní s autorovou evidentnou erudíciou pri analýze macedónsko- albánskych vzťahov, mierne rozpačito pôsobí popis vývoja v Kosove. Rosůlek napr. uvádza, ţe „pre malý záujem Albáncov stroskotal pokus nacistov zostaviť divíziu SS Skanderbeg“ (str. 114). Je síce pravdou, ţe sa táto divízia stretávala s dezerciou a podobnými problémami, reálne však fungovala, a ako priznáva aj samotný autorov zdroj N. Malcolm (1998), zatknutie skoro troch stoviek prištinských Ţidov týmito jednotkami, ktorí boli následne poslaní do tábora Bergen-Belsen, je „najhanebnejšou epizódou vojnovej histórie Kosova“. Malcolmova kniha „Kosovo. A Short History“ je v tejto podkapitole jedným z kľúčových zdrojov, jeho videnie je však do veľkej miery proalbánske a viacerí jeho recenzenti (M. Glenny, T. Judah) ho kritizovali za nedostatočné vyuţívanie srbských prameňov – je trochu škoda, ţe autor nevyuţil napr. publikáciu V. Štěpánka (2011), ktorá sa dá označiť za vyváţenejšiu.

Časti knihy popisujúce vývoj v krajine od r. 1991 sú spracované podrobne a čitateľ v nich nájde všetko potrebné pre utvorenie si koherentného obrazu o charaktere medzietnických vzťahov v Macedónsku. Autor sa vracia k prvým problémom vo vzájomnom súţití (rezervované vnímanie spoločného štátu od počiatku vrátane odmietnutia ústavy, protesty v Tetove, ilegálne referendum o autonómii, či kroky starostu Gostivaru) a výstiţne konštatuje, ţe „albánske poţiadavky na autonómiu...vyvolávali u väčšinového obyvateľstva obavy, ţe sú prvým krokom k separatizmu, vedúcemu k odtrhnutiu západných častí krajiny a následnému pripojeniu k Albánsku či Kosovu“ (str. 139). Tieto obavy v kaţdom prípade platia dodnes. Podhubie, v ktorom radikálni nacionalisti skandujú heslá „Albánci do plynu“ v dôsledku zaloţenia Inštitútu pre výučbu albánskeho jazyka v r. 1997 (str. 145), je samozrejme veľmi „prajné“ pre vypuknutie neskoršieho ozbrojeného konfliktu. Rosůlek tak vedie čitateľa komplikovanými cestami

326

Michal Hrušík

vnútornej macedónskej politiky a albánskych poţiadaviek, ktoré pod vplyvom dlhodobej absencie vzájomného pochopenia, niekoľkých skratkovitých rozhodnutí, ale tieţ záujmov organizovaného zločinu rezultujú aţ do výbuchu v r. 2001. Voči vypuknutiu konfliktu je pritom kritický: „Napriek istým...deficitom v oblasti politickej i ekonomickej však...Albánci neboli ani zďaleka v tak kritickej situácii, aby im pre presadzovanie svojich poţiadaviek nezostávala iná moţnosť, neţ ozbrojený boj“ (str. 165).

Jedinou menšou výhradou je tu dosť malý priestor venovaný situácii v Albánsku v r. 1997, o ktorej autor iba konštatuje, ţe „pravdepodobne prispela ku kríze“ (str. 163). Je pritom otázne, či by bez zbraní, ktoré kosovská UÇK získala práve z rozkradnutých albánskych skladov, mohol kosovský konflikt, ktorý bol pre macedónsku UÇK zdrojom (nielen) inšpirácie, eskalovať aţ do tak veľkých rozmerov (zrov. Pettifer a Vickers 2007). Okrem toho autor konštatuje, ţe „obavy z albánskeho iredentizmu...sú pravdepodobne omnoho väčšie, neţ samotná túţba Albáncov po vytvorení všealbánskeho štátu“ (str. 163). Hoci je pravdou, ţe albánske politické subjekty otvorene presadzujúce projekt Veľkého Albánska dodnes nemajú v regióne významnú podporu, bolo by vhodné takto jednoznačne formulované tvrdenie doloţiť niektorými zdrojmi.

Obsahovo bohatá je tieţ časť venovaná postkonfliktnej situácii a implementácii jednotlivých častí Ohridskej rámcovej dohody (OFA), pričom autor kladie o.i. dostatočný dôraz na etnickú selektívnosť albánskeho postupu, ktorý existenciu ďalších menšín v krajine neberie príliš do úvahy. Pripomína tieţ, ţe cieľ západnej intervencie – zaviesť v krajine univerzálny občiansky princíp – zlyháva uţ v samotnej OFA, ktorá jednotlivé „communities“ vyčleňuje na základe etnicity. Zaujímavosťou je téza, ţe OFA síce ukončila konflikt, avšak medzietnické vzťahy boli horšie, neţ pred jej uzatvorením (podobne tak stúpla frekvencia predčasných volieb), hoci skepsa na macedónskej strane, ktorá prirovnávala situáciu k Libanonu či Nigérii (str. 205), je zrejme prehnaná.

V záverečných kapitolách knihy si autor všíma rastúci nacionalizmus VMRO a správne konštatuje, ţe „poantičťovanie a trvanie na zachovaní ústavného názvu krajiny provokovali Albáncov, ktorí...by radšej uprednostnili vstup do EÚ a NATO“ (str. 272). Kontinuálne rastúce vnútorné napätie obzvlášť od gréckeho veta na summite v Bukurešti v r. 2008 viedlo aţ k pesimistickým predpovediam o zopakovaní scenára z r. 2001, pokiaľ budú macedónski Albánci vidieť lepšiu budúcnosť mimo Macedónska. Tu mohol autor poskytnúť trochu viac priestoru analýze európskej perspektívy Macedónska, hoci chápem, ţe ide o tému idúcu do istej miery nad rámec publikácie. Veľmi dobre je spracovaná tematika školstva a vzdelávania, kde dochádza k rastúcej separácii a prijímania selektívnych naratívov (str. 299).

Autor samozrejme nemôţe za to, ţe v období ostatných dvoch rokov došlo v Macedónsku k významným zmenám, ktoré majú priamy vplyv i na medzietnické vzťahy, a ktoré v knihe uţ nie sú zachytené. Katastrofálne dopady vlády VMRO

327

Rosůlek: Albánci a Makedonská republika (1991–2014)

vrátane všetkých jej káuz na čele s odpočúvaním a faktickým „únosom štátu“ viedli o.i. k tomu, ţe albánski voliči v snahe ukončiť Gruevského éru vo väčšej miere hlasovali za SDSM, zatiaľ čo ešte v r. 2001 bola jej podpora medzi Albáncami na úrovni 0,86% (str. 221). Zmenil sa tieţ stav, v ktorom „SDSM stráca stúpencov pre svoj ústretovejší postoj (k zmene názvu krajiny)“ (str. 288). Pre pochopenie situácie v krajine je Rosůlkova kniha veľmi dobrou investíciou, no je pravdepodobné, ţe v blízkej budúcnosti sa môţu niektoré veci rýchlo meniť, a to oboma smermi v závislosti od úspechov Zaevovej vlády. Netreba zabúdať, ţe niekdajší premiér Lj. Georgievski uţ po ukončení ozbrojených bojov navrhoval teritoriálne rozdelenie Macedónska tak, aby „boli zachránené mestá Kumanovo, Skopje, Kičevo a Struga“ (str. 257), čo svedčí o stále slabej štátnej integrite a nedôvere vo vlastné (politické) sily. Stále platí, ţe „postkomunizmus s ďalšími faktormi ako nacionalizmus, nevýhodná geografická poloha a absencia demokratických tradícií predstavuje veľké bremeno na ceste priblíţenia sa k demokratickej Európe“ (str. 261). Pred autorom tak rozhodne bude stáť ďalšia výzva v podobe druhého dielu – vývoj v r. 2014 - ?

Literatura:

Malcolm, Noel (1998): Kosovo. A Short History. Londýn: MacMillan.

Hradečný, Pavel a Ladislav Hladký (2008): Dějiny Albánie. Praha: Nakladatelství Lidové Noviny.

Pettifer, James a Miranda Vickers (2007): The Albanian Question: Reshaping the Balkans. Londýn: I.B.Tauris.

Štěpánek, Václav (2011): Jugoslávie-Srbsko-Kosovo. Kosovská otázka ve 20. století. Brno: Masarykova univerzita.

328



Copyright (c) 2017 Michal Hrušík

Creative Commons License
Tato práce je licencována pod licencí Creative Commons Attribution 4.0 International License.