Profant, T. (2004). Slovenská demokratická a křeťanská unie - kartelová strana?. Středoevropské politické studie, 6(1). Získáno z https://journals.muni.cz/cepsr/article/view/4034/5297
SDKÚ – kartelová strana

Slovenská demokratická a křeťanská unie – kartelová strana?

 

Abstract: Slovak Democratic and Christian Union – A Cartel Party?

 

This article is divided into two parts. The first part describes the cartel party presented by R. Katz and P. Mair and the discussion about the new party type between the two and R. Koole. The second part compares the theoretical descriptions with practical features of Slovak Democratic and Christian Union (SDKÚ) and Slovak political system. While the system author finds cartel supporting and not yet cartelized, SDKÚ is not a cartel party but rather one of the new alike types. Author agrees with the demand of R. Koole on search for a scheme of similar party types rather than one perfect type.

 

Keywords: Slovak Democratic and Christian Union, Cartel Party, Slovak Political System, Party Type.

 

Úvod

Vo svojom článku sa budem zaoberať Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou (SDKÚ) z hľadiska jej podobnosti s modelom kartelovej strany tak ako ho predostreli Richard S. Katz a Peter Mair. Prácu si rozdelím na dve základne časti. V prvej časti predstavím kartelovú stranu, ako ideálny typ politickej strany a pokúsim sa vystihnúť diskusiu medzi R. Kooleom a Katzom a Mairom. Pre nedostatok priestoru vynechám príspevky k diskusii od ostatných kritikov a budem sa snažiť iba o ilustráciu celkovej diskusie.

V druhej časti sa budem venovať porovnávaniu praxi s teóriou a charakteristické vlastnosti kartelovej strany sa pokúsim naniesť na SDKÚ a aj realitu celej slovenskej politickej scény. V práci budem nútený zájsť ku koreňom SDKÚ, ktoré presiahnu až k Slovenskej demokratickej koalícii (SDK). Na záver si odpoviem, či SDKÚ je alebo nie je kartelovou stranou.

Pre Katzov a Mairov koncept som sa rozhodol preto, že je najnovší a najznámejší. Otázkou zostáva, či je možné ho automaticky použiť pre takú mladá stranu akou je SDKÚ a taký mladý politický systém. Pokúsim sa ju v článku zodpovedať postupne a na konkrétnych príkladoch ukázať, nakoľko to možné je. Osobne si myslím, že sa to dá a ak sa aj ukáže, že SDKÚ nie je kartelová strana, nebude tomu tak kvôli veku strany či systému alebo jeho komunistickej minulosti, ale kvôli špecifikám slovenského politického systému vôbec. Vlastnosti podobného rázu je však možné pozorovať nielen u najbližších susedoch, ale aj v tzv. vyspelých demokraciách.

 

Katz a Mair: kartelová strana

Autormi konceptu kartelovej strany sú P. Mair a R. Katz. Snažia sa o rozšírenie typového vývoja strán – kádrovej a masovej strany M. Duvergera a všeľudovej strany O. Kirchheimera. Ich strana má však stále veľmi blízko ku svojej predchodkyni všeľudovej strane. Nový stranícky typ prezentujú na dvoch úrovniach. Prvým je skúmanie samotnej strany a druhým skúmanie celého straníckeho systému. Ako už z názvu strany vyplýva, kartelová strana by mala byť súčasťou kartelu strán[1], a preto je nutné zamerať sa aj na politický systém ako taký.

  • Najprv sa stranu pokúsim charakterizovať zvnútra. So všeľudovou stranou má kartelová spoločné odcudzenie straníckeho vedenia od členských a krajských organizácií, ktoré však majú oveľa väčšiu autonómiu ako pri všeľudovej strane. Ide o stratarchiu. Tá síce vedie k väčšej slobode týchto straníckych súčastí, ale zároveň významne znižuje ich vplyv. Ponecháva si ho centrum, ktoré sa výrazne personalizuje. T.j. zvyšuje sa význam osôb v straníckom vedení a najmä v predvolebnej kampani je strana zosobňovaná cez svojich lídrov. Viac demokracie sa prejavuje v tom, že členovia majú možnosť podieľať sa na fungovaní strany bez oslabených sprostredkujúcich medzičlánkov. Dôsledkom rozvoľňovania vzťahov s členstvom a sympatizantami strany dochádza k znižovaniu príjmov z členských prostriedkov a darov a strana prichádza o vnútorné zdroje. Preto hľadá náhradu za tieto prostriedky a nachádza ich u štátu v podobe vonkajších zdrojov. Jej snahou je udržať sa za každú cenu vo vláde, teda „pri prameni“. Tým dochádza k deideologizácii strán, ktorú som spomínal už pri všeľudovej strane. Menší vplyv ideológií v strane zaručuje väčšie množstvo flexibilných voličov. Znížená ideologická reflexia u voličov je spôsobená ich sociálnym postavením a môžeme ju pozorovať najmä v strednej vrstve. K deideologizácii strany nedochádza samovoľne, ale má svojich autorov. Je nimi posilnené stranícke vedenie a v ňom profesionálni politici – odborníci na jednanie s verejnosťou, ktorí deideologizáciu strany považujú za potrebnú.
  • Druhou rovinou je charakteristika systému politických strán. Ako som už uviedol, hlavnou snahou nových politikov profesionálov je udržať sa za každú cenu vo vláde, alebo aspoň vo vládnej koalícii a zachovať tak prúdenie peňazí zo štátu do straníckej pokladnice. Z toho dôvodu vzniká medzi stranami istý druh kartelu, v ktorom strany obmedzujú ostrosť medzistraníckej súťaže. Zmierňuje sa predvolebný boj, strany sa zameriavajú na široko prijateľné riešenia (Klíma 1998: 61)[2]. Tým pádom dlhodobo zostávajú na politickej scéne a z vládnej koalície vypadávajú málokedy.

Následne dochádza k vzniku nových politických útvarov, ide o tzv. protestné strany, ktoré proti tomuto systému bojujú. Príkladom môže byť Liberálne Demokratická strana v Británii. Druhou možnosťou je posilnenie antisystémových a xenofóbnych strán. Takými boli napríklad FPÖ v Rakúsku, či Le Penova Národná Fronta vo Francúzsku. Keď sa však týmto stranám podarí dostať sa do systému, rýchlo sa v ňom zorientujú, zapadnú a prispôsobia sa ostatným subjektom. Opäť je možné pozorovať podobnosť s Kirchheimerovou všeľudovou stranou, reakciou na ktorú bol vznik zelených a extrémne pravicových strán.

 

Kritika R. Koolea a reakcia Katza a Maira na ňu

V tejto časti predstavím Ruuda Koolea, ktorý podrobil koncept nového typu strany konštruktívnej kritike. Diskusia prebiehajúca na stránkach časopisu Party Politics viedla k modifikácii niektorých základných vlastností tohto straníckeho typu. Najprv sa zameriam sa na zhrnutie Kooleovej kritiky a v druhej časti na vyvrátenie tejto kritiky Mairom a Katzom. V závere sa potom zmienim o fungovaní verejnoprávnych médií a straníckej súťaži. Hlavným výsledkom kritiky je Kooleov návrh na vytvorenie klasifikačnej schémy strán, ktorá je schopná pojať niekoľko vzájomne súťažiacich a zároveň koexistujúcich typov strán, namiesto hľadania jediného najnovšieho typu. K tomuto návrhu sa autor dopracuje po vymenovaní hlavných nedostatkov kartelovej strany.

 

Kritika R.Koolea

  • Za prvé Koole kritizuje celkovú neschopnosť podať jasnú definíciu kartelovej strany. Súbor charakteristík predstavených autormi tohto straníckeho typu považuje za nedostatočný.
  • Druhý nedostatok je podľa Koolea ten, že napriek tomu, že názov kartelová strana je použitý na označenie strany, termín kartel sa bežne používa na označenie systémovej vlastnosti „kartel na úrovni straníckeho systému“ (Koole 1996: 508).
  • Tretím javom, ktorý považuje za problematický je vzdialenosť strán od občianskej spoločnosti. Koole tvrdí, že v dvadsiatom storočí došlo k zvýšeniu významu štátu a vzdialenosť štátu od občana sa stala nejasnou. Preto nemusí nutne identifikácia strán so štátom znamenať zvýšenú vzdialenosť strán od spoločnosti. Podľa neho sú strany naďalej mostom medzi štátom a spoločnosťou, keďže naďalej „vlastnia kvazi-monopol na nábor politických osobností... a ako také sú istou garanciou politickej mediácie, ktorej kvalitu je možné kontinuálne verifikovať pomocou volieb“ (Koole 1996: 514 a Pizorno 1981 in Koole 1996: 514). Takisto podľa neho na základe postupnej zmeny vo vlastníctve moci dochádza k zmene v orientácii strán. Ak sa moc presúva na rôzne tretie sektory či veľké korporácie, logicky dochádza k tomu, že strany sa zameriavajú na nových mocipánov, a preto nie je možné hovoriť o úplnej identifikácii strán so štátom.
  • Veľmi zaujímavý je štvrtý bod, v ktorom neľútostný kritik Koole čiastočne obviňuje Katza a Maira z vykrádania Lijpharta a iných vedcov zaoberajúcich sa konsociačnou demokraciou, partitokraziou, či štátom strán. „Je zaujímavé, že v holandskom preklade Lijphart tento typ nazýva kartel democratie“ (Koole 1996: 515). Na to že kartel strán v inej podobe existoval dávno predtým, ako ho objavili Katz a Mair poukazuje v článku ešte veľa krát a v súvislosti s tým opäť kritizuje termín kartelová strana.
  • Za nie veľmi podstatnú považujem Kooleovu kritiku zameriavajúcu sa na súčasné javy, ktorá vyvracia kartelovú stranu ako stranícky typ na základe empirickej skúsenosti. Za prvé, podľa mňa, súčasná politická scéna je veľmi premenlivá (tento fakt spôsobuje, že pravdu majú ako Koole tak Katz a Mair) a za druhé si myslím, že úspech konsociačnej demokracie vyvracia neexistenciu kartelu strán. Napriek tomu, že sa dá pochybovať o jeho úspešnosti v súčasnosti, kedy na mnohých miestach dochádza k rozbíjaniu takýchto kartelov, nie je možné znižovať význam tohto straníckeho typu ako takého.
  • V kritike vnútorných charakteristík strany sa Koole zameriava na startarchiu a poukazuje na to, že členovia strany vykonávajúci pozíciu lokálnych úradníkov sú ochotní vzdať sa svojich právomocí v národných záležitostiach iba ak na oplátku je centrum strany ochotné obetovať svoj vplyv na regionálne záležitosti a nie bezpodmienečne ako to prezentujú Mair s Katzom. Tu pripomína, že spojené lokálne centrá sú schopné uplatňovať vplyv na rozhodnutia straníckej centrály.
  • V závere svojej kritiky zdôrazňuje, že nie je nutné, aby existoval typ strany ideálny pre svoju dobu a prostredie. Poukazuje na potrebu komparatívneho výskumu. Pre ten je oveľa väčším prínosom vytvorenie už spomínanej klasifikačnej schémy viacerých súčasných typov, medzi ktorými sa môžu skutočné strany pohybovať. Ďalej navrhuje, aby dochádzalo k výskumu zameranému na príčiny a okolnosti za ktorých dochádza k posunu v straníckych typoch a preferovaní jedného z nich, namiesto snahy o vytvorenie jedného dokonalého typu s charakteristikami zachádzajúcimi do najmenších detailov.

 

Reakcia R. Katza a S. Maira

Reakcia Katza a Maira na Kooleovu kritiku je veľmi jasná a na mnohých miestach Kooleovu kritiku vyvracia. V prvom bode podotýkajú, že vplyv kartelu na systémovej úrovni má silný vplyv na vnútornú organizáciu každej strany, ktorá je jeho súčasťou.

Koolovi dávajú za pravdu v jeho požiadavke na jasnú definíciu. Obranným argumentom je nedostatok skúseností s kartelovými stranami, ktorý zatiaľ znemožňuje bližšie definície.

Vo vzťahu štátu, strán a občianskej spoločnosti Mair s Katzom Kooleovu kritiku odmietajú. Za prvé, získavaním prostriedkov od štátu je pre stranu oveľa jednoduchšie vzdialiť sa od spoločnosti. Stotožňovanie strany so štátom spôsobuje, že strana sa oveľa viac zameriava na štát a na voliča myslí až na druhom mieste. Za hlavný rozdiel považujú odlišný model fungovania spoločnosti, ktorá sa u Koolea do veľkej miery prekrýva so štátom, kým u Katza a Maira je spoločnosť od štátu vždy oddelená.

Na napadnutie z opakovania už povedaného a kopírovanie Lijpharta, Mair a Katz nie sú schopný podať iné vysvetlenie ako to, že kartelová strana je dnes rozšírenejší fenomén ako v minulosti.

Mair a Katz vítajú kritiku vnútorného rozloženia moci v strane a diskusiu na túto tému považujú za nutnú.

K najdôležitejšiemu Kooleovmu bodu autori kartelovej strany pripomínajú, že sa nesnažili tvrdiť, že existuje „jeden evolučný model s dominantným typom strany“ (Katz a Mair 1996: 532). Naopak súhlasiac s Kooleom považujú každý model za reprezentanta „série organizačných zmien“ (Katz a Mair 1996, tamtiež). Na druhú stranu trvajú na svojom, že každý z daných vývojových typov je prispôsobený podmienkam svojej vlastnej doby a prostredia a pre tieto je jedinečný. Dopĺňajú však, že rovnako ako neexistovali dokonalé masové strany, neexistujú ani dokonalé kartelové strany.

 

Dva body na záver

Na záver by som ešte pridal dve pre túto diskusiu typické výmeny názorov.

  1. Prvá sa týka využívania verejnoprávnych médií v prospech strán. Koole kritizuje na tvrdení Katza a Maira, že „strany získavajú privilegovaný prístup do štátom ovládaných komunikačných kanálov“ (Katz a Mair 1995: 18), dva základné body.
  • Za prvé, v mnohých štátoch nie je prístup k štátnym médiám obmedzený len na vládne strany. Na tento bod veľmi jednoznačne Katz a Mair odpovedajú, že mimovládne strany sa v rovnakej miere do štátnych médií dostanú iba pred voľbami. Za kartelovú stranu je potom možné považovať takú, ktorá v období po voľbách a pred predvolebnou kampaňou výrazne obmedzuje ostatných politických hráčov v prístupe k verejnoprávnym komunikačným prostriedkom. Koole zároveň kritizuje celkovú dôležitosť tejto systémovej (a straníckej) charakteristiky vládnych strán. Naznačuje, že vzhľadom na to, že verejnoprávne médiá mávajú často krát veľmi nízku sledovanosť, je celá táto diskusia bezpredmetná.
  • Druhým bodom jeho kritiky je zvyšujúci sa vplyv médií, ktoré pokiaľ nie sú úplne pod kontrolou vlády sú naopak protiváhou potenciálneho kartelového správania sa. Na tento bod Katz a Mair zásadne nereagujú, zdôrazňujú iba vytláčanie neparlamentných strán z vysielacieho času.

Z uvedeného potom vyplýva, že kartelová strana by sa snažila významne zvyšovať svoj vplyv nad verejnoprávnou televíziou. Takéto správanie bolo možné na Slovensku pozorovať pred rokom 1998[3]. V súčasnosti má významný vplyv súkromná televízia Markíza a spravodajstvo STV a SRo je pomerne vyvážené. Ak by teda aj na Slovensku boli snahy o ovplyvňovanie verejnoprávnej televízie v prospech jednej zo strán, prípadne celého kartelu, bolo by to kvôli TV Markíza neúčinné a vďaka vyváženému spravodajstvu STV a SRo aj veľmi ľahko rozpoznateľné.

Takéto jednanie by potom bolo potenciálne sebazničujúce, pretože by mohlo viesť k zníženiu sledovanosti a prechodu divákov a poslucháčov k súkromným „nezávislejším“ médiám podporujúcim druhú stranu. To sa ostatne ukázalo v období tretej vlády Vladimíra Mečiara ako jeden z faktorov vedúcich k jeho pádu a k  spopularizovaniu SDK a vytvoreniu Strany občianskeho porozumenia (SOP). V tomto období došlo kvôli ovplyvňovaniu vysielania STV  prospech vtedajšej vládnej koalície k zníženiu jej sledovanosti. TV Markíza naopak zaznamenala ohromný vzrast divákov. Navyše, vzhľadom na to, že na Slovensku sa média zneužívajú väčšinou kvôli jednej strane, nemôže byť o kartelovosti ani reči.

  1. Druhá záverečná diskusia medzi Mairom a Katzom na jednej strane a Kooleom na druhej sa týka zmierňovania straníckej súťaže, ktorú oponent Koole stále považuje za veľmi ostrú a tvrdenia Katza a Maira označuje za špekulatívne (Koole 1996, s. 517). Reakciou Katza a Maira, ktorú M. Klíma vo svojej práci opomína je tvrdenie, že k zmierňovaniu súťaže dochádza iba v rámci programovej orientácie, ktorá sa zbližuje. Naopak, predvolebná kampaň zostáva rovnako ostrá ako doteraz. Mair s Katzom považujú za dôležitý výstup tejto súťaže a rozdiel medzi súťažou a jej dôsledkom. Vzniká tak priama úmera – čím ostrejšia bola predvolebná kampaň medzi vládnymi stranami, tým je jasnejšie, že došlo k vzniku kartelu strán.

 

Slovenský politický systém – kartel strán? SDKÚ – kartelová strana?

Ako som uviedol už v prvej časti práce, „kartelovosť“ strany sa dá pozorovať na dvoch úrovniach. Prvou je vnútorná organizácia strany a druhou stranícky systém, v ktorom môže kartel vzniknúť. Základom môjho skúmania bude posledných zhruba sedem rokov zahŕňajúcich pôsobenie SDK a SDKÚ na slovenskej politickej scéne.

Jednoznačný názor na charakter systému politických strán na Slovensku má M. Ondruchová, ktorá v závere svojej práce Organizácia politických strán a hnutí na Slovensku píše: „Z hľadiska vonkajších charakteristík straníckej sústavy možno v podmienkach SR hovoriť o karteli strán, teda o kartelových stranách.“ (Ondruchová 2000, s. 48). Rozoznáva štyri úrovne, ktoré prispeli k vzniku kartelu strán na Slovensku – štát, občiansku spoločnosť, úroveň elít a úroveň samotných strán. Štát, podľa Ondruchovej, formuje kartelové prostredie, a to najmä prijatou legislatívou. Občianska spoločnosť je príliš pasívna vo svojom vzťahu k politickým stranám, čím sa od nich vzďaľuje a dochádza k napĺňaniu Katz a Mairovej predstavy o splývaní štátu a strán. Elity ako základný kreačný faktor strán boli príčinou zvyšovania vlastnej dôležitosti a naopak marginalizácie radových členov a regionálnych štruktúr. V spojitosti s problémom elít dochádza k personalizácii strán a automatickému spojeniu štátnych postov s osobami v najvyšších orgánoch strán. Na úrovni strán nezohráva ideologická profilácia významnú úlohu pri formovaní organizačnej štruktúry. (Ondruchová 2000: 48 a 49)

Ako však Ondruchová ďalej uvádza strany napriek tomu, že spolu utvárajú kartel nie sú jednoznačne kartelovými stranami a charakterizuje ich ako volebno-profesionálne (Panebianco), respektíve kádrové všeľudové (Olson) respektíve pseudoľudové (Ágh). Základnou spoločnou vlastnosťou všetkých troch je profesionalita skupiny politikov, ktorí strany vedú. Čo sa týka vnútorných charakteristík, s kartelovou stranou majú mnoho spoločného. Z Ondruchovej záveru je teda možné vyvodiť, že na Slovensku funguje kartel zložený zo strán, ktoré sú si vnútorne podobné. Ich hlavnými spoločnými črtami sú profesionalita v politike a význam straníckych elít.

Zaujímavý je pohľad L. Kopečka na stranu SDK, ktorú on označuje za kádrovú. Ako hlavný dôvod uvádza, že SDK „tvorí vybraná uzavretá skupina predstaviteľov straníckej elity pôvodných strán“ (Kopeček 1999: 262). Opačný názor by sa mohol opierať o tvrdenie, že v skutočnosti SDK bola kartelom materských strán, ktoré odhodili ideologické zábrany, na to aby boli schopné dosiahnuť participáciu na moci za každých okolností, pričom k tomu boli prinútené štátnou legislatívou. Neexistencia klasickej členskej základne podporuje obe hypotézy a navyše zapadá do charakteristiky vzdialenosti strany od spoločnosti. Dochádza k vzniku akéhosi kruhu typov strán, ktorý sa začína kádrovou stranou a končí kartelovou stranou. To čo tieto dve strany spája je práve význam elity v strane. V oboch sú to elity, na ktorých spočíva  bremeno získavania voličov. Kým v prípade kádrovej strany sa jedná o niekoľko tisíc u kartelovej ide o milióny. Masovokomunikačnými prostriedkami je však kartelová strana schopná rovnakým počtom osôb dosiahnuť takého istého výsledku – zvolenia do parlamentu.

Ak SDK považujeme za dôsledok Mečiarovho volebného zákona nemusíme ju považovať za stranu, ale za predvolebnú koalíciu. Ako takú ju potom môžeme charakterizovať ako súbor strán pokúšajúcich sa o čo najvyšší volebný zisk. Toto združenie strán sa potom nestotožňuje úplne s kartelom strán, avšak má k nemu rozhodne bližšie ako ku kádrovej strane.

Vynára sa tu však faktor, ktorý nezapadá do charakteristiky kartelového systému. Týmto faktorom je Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) a jeho vysoká voličská podpora, ktorá pravicovej SDK nedávala inú voľbu ako spojenie s ľavicovou Stranou demokratickej ľavice (SDĽ). Je teda možné hovoriť o akomsi „prirodzenom“ karteli strán, ktorého vznik bol podmienený tak silnými vonkajšími faktormi, že ostatné možné predvolebné scenáre boli oveľa menej pravdepodobné. Je nutné si uvedomiť, že politika je najmä umenie možného a nie každý jej výstup je možné priradiť k typovému vývojovému štádiu. Pre uvedené dôvody a celkovú neštandardnosť SDK by som sa radšej zdržal komentára a túto stranu nikam nezaraďoval.[4]

Čo sa týka SDKÚ, zvrat k demokratizácii politického systému na Slovensku po roku 1998 nám umožňuje ju zaradiť k jednému z vývojových typov. Ľ. Kopeček ju vo svojej dizeratečnej práci Politické strany, stranický systém a demokracie na Slovensku zaraďuje podľa rozdelenia H.Kitschelta „na pomedzie „programovo-inštitucionálnej“ a „charizmaticko-klientelistickej“ strany, aj keď má k tej prvej nesporne bližšie“ (Kopeček 2002: 122). Programovo-inštitucionálna strana sa vyznačuje istou „štandardnosťou“ (Ondruchová 2000: 14) a „snahou o vybudovanie organizačnej štruktúry na prezentáciu svojich ideí... musí byť schopná nájsť program, ktorý bude motivovať aktivistov a vonkajších straníckych prívržencov, aby prispievali k straníckej volebnej životaschopnosti“ (Kitschelt 1995: 449).

Ak porovnáme charakteristiku Kitscheltovej programovo-inštitucionálnej strany s kartelovou stranou Katza a Maira, dôjdeme k záveru, že SDKÚ nemôže byť kartelovou stranou, pretože, podľa Kitschelta, je za prvé, programovo vymedzená pre inteligentných a vzdelaných voličov schopných rozlišovať medzi stranami na základe ich programov[5] a za druhé jedným z jej cieľov je aktivita prívržencov strany. Katz a Mair pritom za jednu zo základných charakteristík považujú rozvoľňovanie vzťahov medzi stranou a jej prívržencami, respektíve vedením strany a jej členstvom. Teda ak L. Kopeček priradil SDKÚ k programovo-inštitucionálnemu typu, prakticky vylúčil možnosť zároveň priradiť SDKÚ k typu kartelovej strany. V tomto prípade je potrebné hľadať kompromis medzi týmito dvoma typmi a zároveň si uvedomiť programatiku a funkčnú štruktúru SDKÚ. Vzniká tu Kooleom formulovaná potreba viacerých blízkych typov strán, alebo približného a nie detailného typologického ukotvenia strany.

Aby som sa mohol zamerať na zaradenie strany v politickom spektre, je nutné sa pozrieť na tri mierne odlišné orientácie SDKÚ. Ako vyplývalo z rôznych vyhlásení predstaviteľov SDKÚ, napríklad I. Šimka: „SDKÚ vznikla ako centristicko pravicová strana s ambíciou pokračovať v úsilí spájať voličov identických alebo veľmi príbuzných politických programov. Nadväzujúc na SDK chce prekonávať tendenciu k rozdrobenosti hlasov.“ (Sme 21.3.2001 in Mesežnikov 2001: 56), SDKÚ sa snažila o zjednotenie slovenskej pravice a vytvorenie veľkej takpovediac všeľudovej pravicovej strany. Napriek tomu, že sa SDKÚ takúto stranu vytvoriť nepodarilo, podarilo sa jej vyplniť priestor v strede, napravo od stredu a naľavo od Kresťanskodemokratického hnutia (KDH). Integráciou stredovo-liberálnej Demokratickej únie (DÚ) a na druhú stranu vstupom I. Mikloša, pribraním Ľ. Kaníka do vlády za SDKÚ a odstúpením Demokratickej strany (DS) pred voľbami v prospech SDKÚ sa zase zvýraznila pravicovo-liberálna profilácia strany. A to nielen posunutím vládnej politiky, ale aj zmenou nazerania voličov na túto stranu po integrovaní elektorátu DS s istým predpokladom napĺňania aj ich očakávaní. Čo sa strane nepodarilo bolo prebratie voličov KDH. Z uvedeného je však možné vyvodiť, že SDKÚ sa snaží zabrať čo najväčší priestor na pravo od stredu, pričom nezabúda na hodnoty vlastné ako kresťanským demokratom, tak ľavicovo orientovaným skupinám ako rovnosť, spravodlivosť, solidarita a ďalšie nezaraditeľné body programu ako uplatnenie základných hodnôt a úcta pred naším svetom (programové východiska SDKÚ).

Politické smerovanie SDKÚ je teda podobné tomu, ako vykresľujú typické smerovanie kartelovej strany Katz s Mairom. S tým rozdielom, že kým oni predpokladajú na všetkých voličov zameranú stranu, SDKÚ sa zameriava takmer výlučne na stredových a pravicových voličov.

Druhým sporným bodom je organizačná štruktúra. Kým Kitschelt ju vo svojej programovo-inštitucionálnej strane považuje za pomerne dôležitú, pri klientelistickej je dôraz kladený na organizačnú štruktúru vedený primárnym záujmom o zisk prostriedkov na všetkých úrovniach reprezentácie. Pri charizmatickej sa vnútorná stranícka štruktúra nebuduje, pretože sa odvíja od osoby samotného vodcu. Kartelová strana sa naopak zameriava primárne na „legálne“, parlamentom odsúhlasené, zdroje zo štátneho rozpočtu napríklad za hlasy získané vo voľbách, ako tomu je práve na Slovensku. Vzhľadom na to, že vplyv vodcu je, obzvlášť po nedávnych udalostiach v slovenskej politike (odvolanie I. Šimka), očividný, SDKÚ získava svoje príjmy najmä od štátu. Zároveň je notoricky známa svojimi kauzami[6], ktoré sa týkali najmä tendrov na verejné zákazky. Dala by sa v tomto ohľade označiť za charizmaticko-klientelisticko-kartelovú. Rozpor medzi klientelistickou a kartelovou stranou v otázke vplyvu regionálnych štruktúr strany je pritom len zdanlivý. Klientelizmus prekvitá na všetkých úrovniach, nezaručuje však automaticky vplyv na rozhodovanie centra, ktoré si ponecháva svoje výlučné postavenie. Jedným z faktorov je spomínaná „pomoc“ zo strany štátu a druhým autonómia krajských štruktúr strany, kde môže dochádzať ku klientelizmu bez vedomia straníckej centrály.

Existujú teda dva spôsoby financovania strán, ktoré vytvárajú dva rôzne typy strán. Za prvé, využívanie štátu na zisk štátnych objednávok pre stranu alebo jej blízke firmy a za druhé priamo, odsúhlasením štátnych príspevkov pre volebné strany. Kým prvý prípad je možné pozorovať najmä pri klientelistických stranách, druhý prípad je podľa Katza a Maira charakteristický pre kartelové strany. Prvé však nevylučuje druhé a teda zatiaľ čo dokazovanie klientelizmu v SDKÚ môže byť problematické, získavanie „legálnych“ prostriedkov od štátu na Slovensku funguje a významne podporuje strany v ich činnosti.[7] Tým vytvára v systéme kartelové prostredie, ktoré vplýva na strany a mení ich na pasívnu súčasť tohto prostredia. Hlavnou snahou strany je potom ostať pri tomto zdroji. Tu dochádza k vzniku zaujímavého fenoménu vplyvu kartelového prostredia na strany. Kým na začiatku to boli strany, ktoré si museli odsúhlasiť financovanie od štátu a tým pre seba vytvoriť kartelové prostredie, dnes kartelové prostredie vytvára kartelové strany a financovaním ich nielen udržuje pri moci, ale zároveň v nich vytvára návyk, ktorý sa potom stane jedinou príčinou existencie strany, rovnako ako je droga jedinou príčinou existencie drogovo závislého jedinca.

Snaha zamedziť vstupu nových aktérov do politického systému sa prejavuje vo využívaní verejnoprávnych médií pre strany kartelu, ktoré sú pri moci. O tom ako to funguje na Slovensku som sa rozpísal pri prezentácii diskusie medzi Kooleom a Katzom a Mairom. Dospel som k dvom záverom: za prvé, od roku 1998 politické strany na Slovensku nevyužívajú verejnoprávne médiá do takej miery aby to bolo možné považovať za ich výraznejšiu charakteristiku a za druhé, vplyv verejnoprávnych médií je na Slovensku prinízky. U oboch je hlavnou príčinou súkromná televízia Markíza a pri druhom bode aj mienkotvorné denníky SME a Pravda a spravodajská televízia TA3. Ďalším obmedzením je napríklad 5 % klauzula, tá sa však nezvyšuje, takisto volebný systém sa zásadne nemení a nezvýhodňuje niektoré zo strán oproti iným. Deravý zákon obmedzujúci prostriedky vydané na kampaň na 12 miliónov[8] a príspevok pre strany so ziskom 3% sú alibistickou snahou dokázať, že na Slovensku nie je kartelové prostredie, ale naopak prostredie uľahčujúce prístup novým stranám.

Čo sa týka ostrosti medzistraníckej súťaže, SDKÚ počas celej predvolebnej kampane 2002 dúfala vo vznik dnešnej koalície, pričom  za možného partnera považovala aj Pavla Ruska a Róberta Fica[9]. Boli to naopak Pavol Rusko a Róbert Fico, ktorí vo svojich výrokoch odmietali Dzurindu ako koaličného partnera. Dzurinda ich síce otvorene a niekedy nekorektne kritizoval[10], napriek tomu je možné celkovo označiť kampaň SDKÚ za umiernenú. Ak si uvedomíme tvrdenia KDH o nevstupovaní do koalície so Smerom a podpore takejto vlády z opozície, dopredu bolo jasné, že SDKÚ si pripravovala pôdou na vstup do koalície so všetkými potenciálnymi partnermi, a to aj ľavicovými, a jej koaličný potenciál bol takýmto spôsobom zvyšovaný až bol jedným z najvyšších z pomedzi všetkých strán idúcich do volieb. Tu sa teda prejavuje istá kartelovosť v zmysle reálnej politiky SDKÚ, ktorá sa nakoniec ukázala ako veľmi správna pretože viedla k zisku moci. SDKÚ dávala jasne najavo, kto sú jej želaný partneri, a pritom si ponechávala možnosť spojiť sa aj s inými subjektami ak by to bolo nutné – teda správala sa kartelovo, nebrala ohľad na programatiku potenciálnych spojencov, jej jediným cieľom bolo dostať sa do vlády.

Kto sa však správal v zmysle spomenutej priamej úmery úplne kartelovo (a vyslovene nekorektne) bola Aliancia nového občana (ANO), ktorá silne kritizovala stranu s podobným programom a teda svojho pravdepodobného spojenca a nakoniec s ním išla do koalície. Snaha o zisk čo najväčšieho počtu voličov za cenu takýchto očividných predvolebných lží[11] by v prípade normálnej kartelovej strany bola krátkozraká, pretože by viedla k strate podpory v nasledujúcich voľbách. S podporou Markízy bol však Pavol Rusko v úplne inej pozícii, a preto si mohol dovoliť aj takéto zavádzanie.

Kartelová strana pokúšajúca sa o dlhodobé udržanie v politike si však musí udržiavať vysoký koaličný potenciál. Dochádza tak k protikladným tendenciám – snahe o čo najvyšší zisk hlasov, pre ktorú je typická ostrá súťaž charakterizovaná Ruskovým správaním, a potrebe vysokého koaličného potenciálu. Takýto potenciál je možné získať rôznymi spôsobmi, jedným z nich je mierna súťaž pred voľbami charakterizovaná zmierlivou kampaňou SDKÚ a celkovou nevyhranenosťou voči ostatným stranám. Správne kartelové jednanie je potom také, ktoré vedie ako k čo najväčšiemu zisku hlasov, tak k budúcej spolupráci vo vláde.[12] SDKÚ, ak sa chcela dostať do vlády musela ako strojca slovenskej skazy z rokov 1998 – 2002 viesť kampaň tak, aby bola akceptovaná aspoň ako súčasť možnej koalície R. Fica. Vo svetle uvedených reálií je možné správanie sa SDKÚ charakterizovať ako kartelové.

 

Záver – akou stranou je SDKÚ?

Vo svojej práci som sa najprv pokúsil charakterizovať kartelovú stranu ako takú, pričom sporné body tohto straníckeho typu som sa pokúsil osvetliť z oboch strán. Za najdôležitejšiu vlastnosť kartelovej strany považujem jej príslušnosť ku kartelu.

O kartelovej strane je možné hovoriť až keď existuje kartel, do ktorého patrí. Do tej doby je to buď všeľudová, charizmatická, klientelistická alebo volebno-profesionálna. Až vznikom kartelu sa stáva kartelovou stranou.

Došiel som k mierne odlišnému záveru než k akému dospela M. Ondruchová, ktorá stranícku sústavu označila za kartel strán, pričom strany neoznačila za kartelové, ale za strany podobné kartelovému typu. Rozdiel medzi mojím a jej záverom je v tom, že ja na Slovensku nenachádzam kartel strán (Ondruchová ho vo svojej práci tiež presne neoznačila, takže netušíme, kto ho tvorí). Na Slovensku existuje prostredie na jednu stranu silne podporujúce vznik kartelu strán – štátna podpora strán, na stanu druhú stranícky systém na Slovensku nie je schopný vygenerovať stabilný kartel strán. Myslím, že na tom majú veľkú zásluhu politici, napríklad neustálym zakladaním nových strán. Preto aj slovenské strany nie je možné označiť za kartelové, ale za stranícke typy príbuzné kartelovej strane.

Tu sa ukazuje byť vhodná požiadavka R. Koolea vytvoriť schému viacerých typov namiesto jedného dokonalého. Je však treba, podľa môjho názoru zachádzať do detailov, v ktorých sa tieto typy budú odlišovať. Stranícky politický systém v Slovenskej Republike je bohatý na príbuzné stranícke typy, ktorých menovateľom je profesionalita v prístupe k politike. Do tejto rodiny patrí aj SDKÚ. Zatiaľ však nemala možnosť zaradiť sa do žiadneho kartelu a v dohľadnej dobe túto možnosť ani mať nebude. Myslím si, že vytvoriť fungujúci kartel je problematické aj vo vyspelých demokraciách a je potreba skutočnej profesionality a politickej obratnosti aby bola zaistená jeho dlhšia životnosť. V istom zmysle je skutočne evolučným vrcholom, pretože jeho dosiahnutie znamená dospieť k  politickej dokonalosti jeho protagonistov.

Výsledky svojej práce by som zhrnul do jednej vety: SDKÚ nie je kartelová strana, napriek tomu, že ako stranícky systém, tak táto strana nesie niektoré jej špecifické znaky. Otázka potom viac neznie, „je SDKÚ kartelová strana?“, ale „akou stranou je SDKÚ?“.

Je akousi zvláštnou kartelovou stranou bez kartelu. V takomto prípade je možné si položiť ďalšiu otázku: Ku ktorej „profesionálnej“ strane má SDKÚ najbližšie? Na túto otázku sa neodvažujem odpovedať. Je potreba hlbšieho výskumu, na ktorý v mojej práci neostáva priestor. Preto iba zacitujem „SDKÚ... je na pomedzí „programovo-inštitucionálnej a „charizmaticko-klientelistickej strany, napriek tomu, že k tej prvej má nesporne bližšie.“ (Kopeček 2002: 122)

Úplne na záver by som iba chcel poznamenať, že na Slovensku sú to predovšetkým politici, ktorí sa správajú kartelovo a snažia sa udržať pri bezproblémových a legálnych štátnych zdrojoch za každú cenu.

 

Zdroje

Dzurinda M. (2002): Kde je vôľa tam je cesta, môj maratón, Bratislava, Vydavateľstvo L.C.A. Koloman Kertész Bagala

Gyrafášová O. (2003): Volebné správania in: Mesežnikov G. – Gyárfášová O. – Kollár M. (eds., 2003): Slovenské voľby 02 výsledky, dôsledky, súvislosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky

Henry R. (2000): Assess the validity of Koole's critique of the development and nature of the 'cartel party.', on-line text()

Katz R.S., Mair, P. (1995): Vol. 1, No. 1, pp. 5-28

Katz R.S., Mair, P. (1996): Cadre, Catch-all or Cartel? A Rejoinder, Party Politics, Vol 2, No. 4, pp. 525-534

Kitschelt H. (1995): Formation of party cleavages in post-communist democracies, theoretical propositions, Vol 1, No. 4, pp. 447-472

Kopeček L. (1999): Slovenská demokratická koalice – vznik, geneze, charakteristika, Politologický časopis, roč. 6, č. 3, s. 248-270

Kopeček L. (1999b): Konfliktní linie slovenské společnosti a Slovenská Demokratická Koalícia, diplomová práce, Brno, Fakulta sociálních studií MU, 198 s.

Kopeček L. (2002): Politické strany, stranický systém a demokracie na Slovensku, dizertačná práca, Brno, Fakulta sociálních studíí MU, 176 s.

Koole R. (1996): Cadre, Catch-all or Cartel? A comment on the notion of the Cartel Party, Party Politics, Vol 2, No. 4, pp. 507-523.

Klíma M. (1998): Volby a politické strany v moderních demokraciích, Praha, Radix, spol s.r.o.

Mesežnikov G. (1994): Parlamentné voľby 1994: potvrdenie rozdvojenosti politickej schémy na Slovensku in Szomolányi S. – Mesežnikov G. (eds., 1994): Slovensko: voľby 1994, príčiny –dôsledky – perspektívy, Bratislava, Slovenské združenie pre politické vedy, Nadácia Fridricha Eberta, s. 101-111

Mesežnikov G. (ed., 2002): Voľby 2002 analýza volebných programov politických strán a hnutí, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky

Mesežnikov G. (1999): Vnútropolitický vývoj a systém politických strán in Ivantyšyn M. – Mesežnikov G. (eds., 1999) Slovensko 1998-1999 Súhrnná správa o stave spoločnosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, s. 17-108

Mesežnikov G. (2000): Vnútropolitický vývoj a systém politických strán in Kollár M. – Mesežnikov G. (eds., 2000) Slovensko 2000 Súhrnná správa o stave spoločnosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, s. 17-123

Mesežnikov G. (2001): Vnútropolitický vývoj a systém politických strán in Kollár M. – Mesežnikov G. (eds., 2001) Slovensko 2001 Súhrnná správa o stave spoločnosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, s. 21-112

Mesežnikov G. (2002): Vnútropolitický vývoj a systém politických strán in Kollár M. – Mesežnikov G. (eds., 2002) Slovensko 2002 Súhrnná správa o stave spoločnosti, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky, s. 19-126

Ondruchová M. (2000): Organizácia politických strán a hnutí na Slovensku, Bratislava, Inštitút pre verejné otázky

Panebinco A. (1988): Political parties: organization and power, Cambridge, Cambridge University Press.

Pizzorno, A. (1981): Interest and parties in pluralism in Berger S.(ed.): Organizing interests in western Europe: pluralism, corporatism and the transformation of politics, Cambridge, Cambridge University Press

Zemanovičová, D. – Sičáková-Beblavá, E. – Pavlovič B. (2004): Vybrané problémy – financovanie politických strán na Slovensku in Sičáková-Beblavá, E. – Zemanovičová, D. (eds., 2004): Korupcia a protikorupčná politka na Slovensku (hodnotiaca správa) 2003, Bratislava, Transparency International Slovensko, s. 241-257

Slovenská demokratická a kresťanská únia (http://www.sdkuonline.sk)

Predvolebná stránka SDKÚ

1

 


[1]Poznámky:

Preto aj M. Klíma používa výraz strana kartelu.

[2] Toto je Klímova interpretácia pravdepodobne pôvodného textu Katza a Maira. Vo svojej reakcii na Kooleovú kritiku Katz a Mair zdôrazňujú iné okolnosti straníckej súťaže. K týmto pojednám v kapitole Koolova kritika a reakcia Katza a Maira na ňu.

[3] Ak je kartelová strana súčasťou kartelu, jej koaličný partneri jej nedovolia zneužívať verejnoprávne médiá. Podpora celého kartelu zas môže byť problematická, keďže sa skladá z viacerých subjektov s odlišnými postojmi.

[4] Opačný prístup by mohol tvrdiť, že spojenie SDK s SOP a SDĽ bolo odhodením ideológie a tak svojím spôsobom naplnením kartelovej charakteristiky. Osobne sa však pridŕžam názoru, že SDK nemala inú možnosť a na také prípady je akákoľvek typologizácia krátka.  

[5] A to nielen podľa Kitscheltovej charakteristiky programovo-inšitutcionálnej strany, tak ako SDKÚ vymedzuje L. Kopeček, ale aj podľa volebných výskumov OMV SRo. SDKÚ sa vyznačuje výraznou podporou v prostredí vysokoškolsky vzdelaných ľudí – ich podieľ na elektoráte SDKÚ predstavuje 31 %, ľudí mladšej a strednej generácie – vyše 60% má menej ako 44 rokov, ľudí hlásiacich sa k vyšším a stredným spoločneským vrstvám, zo zo sociálno-ekonomických skupín má nadpriemernú podporu medzi odbornými a tvorivými pracovníkmi, ako aj medzi ekonomicky samostatnými... SDKÚ volilo 24 % ľudí, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie, kým medzi ľuďmi so základným vzdelaním to bolo len 8 % (Gyarfášová 2003: 115).

[6] Je nutné dodať, že z vymenovaných pri zatiaľ ani jednej nebola vyvodená trestno-právna zodpovednosť. Maximálne mali kauzy politické dôsledky – tender na výber poradcu predaja Slovenských telkomunikácií, tender na mobilného operátora, skrytý predaj Priemyselnej banky, kauza Slovenské elektrárne, tender na ľahké motorové vlaky, kurzová strata pri predaji SPP.

[7] Problematiku financovania politických strán upravuje zákon č. 424/1991 Zb. o združovaní v politických stranách a hnutiach. Politické strany môžu využiť na svoju činnosť jednak vlastné príjmy (členské príspevky a obmedzená podnikateľská činnosť), ako aj cudzie príjmy (dary, štátna podpora). Tou je príspevok  za hlasy získané vo voľbách do NR SR sa poskytuje len v roku konania volieb do NR SR, ak získali viac ako 3% platných hlasov. Výška príspevku predstavuje 60 Sk za každý platný hlas. Ďalej príspevok na činnosť vo výške jednej štvrtiny príspevku za hlasy ročne patrí strane, ktorej vzhľadom na výsledky volieb do NR SR vznikol nárok na príspevok za hlasy a príspevok na mandát patrí v sume 500 000 Sk na jeden rok a jeden mandát po celé volebné obdobie tej strane, na ktorej kandidátnej listine poslanec kandidoval (Sičáková-Beblavá 2004: 243-245).

 

Tabulka: Príjmy SDKÚ za rok 2002.

 

  z členských príspevkov6. 938 161 Sk        príjmy z darov1. 593 100 Sk             príjmy z predaja a prenájmu nehnuteľného majetku               2. 267 629 Skpríjmy z pôžičiek a úverov                                                      21. 803 000 Skpodiel na zisku z podnikania                              0 Skpríjmy z dedičstva                                                    0 Skiné príjmy (vrátane 46 tis. Sk. príjmu z úrokov z vkladov)  952 063 Skpríspevky zo štátneho rozpočtu                                                43. 587 584 Sk   P r í j m  y   s p o l u:                      77. 141 537 SkZdroj: Výročná finančná správa SDKÚ za rok 2002 -

[8]

Financovanie volebných kampaní je regulované zákonom č. 239/1994 Z.z. o obmedzení výdavkov politických strán a hnutí na propagáciu pred voľbami do NR SR. Tento zákon je všeobecne hodnotený ako problematický. Otázky vyvolávajú viaceré oblasti, napríklad:

  • limitovanie iba časti predvolebných výdavkov
  • nejasnosť pojmov (napríklad, čo je obvyklá cena)
  • zákon reguluje predvolebnú kampaň iba v období piatich mesiacov pred voľbami
  • overovanie a kontrola výdavkov
  • neúčinnosť sankcií
  • nie je zabezpečená dostupnosť informácií o financovaní politických strán, ich zverejňovanie (Sičákova-Beblavá 2004: 245-246).

[9] V budúcej vládnej koalícii by mali byť podľa premiéra Mikuláša Dzurindu okrem SDKÚ, KDH a SMK aj nové politické subjekty.„Pre Slovensko by bolo dobré, keby bola v budúcej vláde skúsenosť, ale aj nové strany," povedal v diskusnej relácii TV Markíza Sito. Za možného koaličného partnera označil Dzurinda aj ANO Vyjadrenia Ruska a predsedu Smeru Róberta Fica, že budú po voľbách s SDKÚ spolupracovať len bez Dzurindu, chápe ako "predvolebný kolorit". Ako dodal, sú to "hry a hračky" ako zvýšiť preferencie ich strán. Budúcnosť Slovenska je podľa neho SDKÚ, KDH a SMK. (http://www.modrajedobra.sk/user/view_page.php?page_id=694)

[10] 12.8.2002, Národná obroda: Na Slovensku sa podľa premiéra a predsedu SDKÚ Mikuláša Dzurindu rodí nová mediálna diktatúra. ()

Predseda strany Mikuláš Dzurinda pritvrdil rétoriku... „Fico sa prejavuje ako prízemný demagóg, Rusko ako rafinovaný zákerný manipulátor“ znela jedna z jeho viet. (Sme 8.7. 2002)

[11] Tým mám na mysli odmietnutie M. Dzurindu ako partnera v koalícii počas predvolebnej kampane.

[12] Tu je nutné poznamenať, že záver, ku ktorému som došiel na základe tvrdení R. Katza a P. Maira o medzistraníckej súťaži neodporuje ich predstave o správaní kartelovej strany. Výrazné zníženie zisku volebných hlasov nemusí znamenať vyradenie z kartelu (pokiaľ neznamená vyradenie z parlamentu) a naopak výrazné zvýšenie zisku volebných hlasov môže znamenať vyradenie z kartelu. Pre kartelovú stranu je podstatné ostať v karteli a v parlamente. Je len logické, že je snahou strany získať aj čo najvyšší počet hlasov, ale je to až druhoradé.




Copyright (c) 2004 Tomáš Profant

Creative Commons License
Tato práce je licencována pod licencí Creative Commons Attribution 4.0 International License.