PREZIDENTSKÉ VOĽBY NA SLOVENSKU. KOMUNIKÁCIA KANDIDÁTOV V PREZIDENTSKEJ KAMPANI NA SLOVENSKU

 

Andrej Školkay

 

Abstract: Presidential Elections in Slovakia. Communication of Candidates in Presidential Campaign in Slovakia

 

This article deals with the causes of an unexpected outcome of the second direct presidential elections in Slovakia in April 2004. Firstly, it analyses the role of the President in political system of Slovakia. It is asserted that although Slovakia is a parliamentary Republic, there is still importal room for the role of the President. Secondly, macro-context of elections is discussed. In particular, this part deals with the selection and self-nomination of presidential hopefulls. It was pointed out that according to opinion polls the strongest political party, Smer, did not nominate its own candidate, but, instead, after some hesitation, supported to be President Ivan Gašparovič. In the third part, political biographies of major  - initially twelve - presidential candidates were presented. In the fourth part, campaign of major candidates was described and analysed. This analysis included their main slogans, main sources of political or civic support, main symbols as well as main arguments used and main communication tools utilized in the campaign. In the fifth part, campaign before the second round of parliamentary elections was discussed. The causes of success and failures of major candidates were discussed in the sixth part. In brief, Gašparovič success owed in main part to mistakes of his major competitors, and to his well-chosen rhetoric in public television discussions. Eduard Kukan, the most popular candidate throughout the most part of the campaign, failed due many reasons discussed in the text. Vladimír Mečiar made major mistake in his public appearances in two crucial television debates. In conclusion, the lesson learned is that political marketing does not guarantee sucsess. Or perhaps more correctly, but also very simplified, all effort can be lost in a few hours in television discussion.

 

Key words: President, Slovakia, Elections, Campaign.

 

Úvod

 

    Občania Slovenska mali 3. a 17. apríla 2004 možnosť druhýkrát v dejinách priamo si zvoliť v dvojkolových voľbách prezidenta. Prvou občanmi Slovenska priamo zvolenou hlavou štátu bol prezident Rudolf Schuster, ktorý vo voľbách v roku 1999 vyhral v prvom aj druhom kole nad Vladimírom Mečiarom.

    Druhým priamo zvoleným prezidentom Slovenska sa prekvapujúco stal Ivan Gašparovič, predseda mimoparlamentnej strany Hnutie za demokraciu (HZD), ktorý v druhom kole prezidentských volieb s veľkým rozdielom porazil svojho niekdajšieho dlhoročného straníckeho kolegu Vladimíra Mečiara, predsedu parlamentnej strany Ľudová strana - Hnutie za demokratické Slovensko (ĽS-HZDS). V prvom kole prezidentských volieb uspel Vladimír Mečiar.   

    Nový prezident Ivan Gašparovič získal hlasy približne jednej štvrtiny všetkých oprávnených voličov, pri menej ako polovičnej účasti všetkých oprávnených voličov. V percentuálnych pomerných hodnotách získal Ivan Gašparovič v druhom kole jasný náskok pred Vladimírom Mečiarom, v pomere asi 60:40. V absolútnych hodnotách išlo o rozdiel približne 350 000 hlasov v prospech Ivana Gašparoviča. Celkovo išlo o najťažšiu porážku Vladimíra Mečiara v jeho politickej kariére, kedže v predchádzajúcich prezidentských voľbách bol rozdiel v počte získaných hlasov v druhom kole síce ešte výraznejšie v neprospech Vladimíra Mečiara (420 000 hlasov), ale súčasne v roku 2004 v druhom kole Vladimíra Mečiara podporila len približne mierna nadpolovica z celkového počtu jeho voličov v druhom kole prezidentských volieb v roku 1999.

    Minister zahraničných vecí Eduard Kukan a podpredseda Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ), ktorý dlho viedol zoznam nádejných prezidentských kandidátov podľa viacerých nezávislých  prieskumov verejnej mienky, tesne neuspel už v prvom kole. Rovnako neuspel úradujúci prezident Rudolf Schuster, ako aj Martin Bútora, bývalý veľvyslanec Slovenska v USA. Ako napísal Peter Weiss (2004) po prvom kole volieb, historickým paradoxom sa stalo, že porazenými boli títo traja politici, ktorí Slovensko vymanili zo situácie, keď bolo vyradené z prvého kola rozširovania NATO, a ktorí dobehli takmer dvojročné meškanie Slovenska v prístupových rokovaniach s Európskou úniou, spôsobené obidvoma kandidátmi postupujúcimi do druhého kola prezidentských volieb.

    Všetky tieto prekvapenia, a niektoré ďalšie, sú dostatočným dôvodom na politologickú analýzu prezidentských volieb na Slovensku v roku 2004. Napríklad, ako napísali Gyárfášová a Krivý (2004), „prezidentské voľby 2004 zostanú mnohým v pamäti aj preto, že sa najprv vyhli voľbe „druhej najprijateľnejšej možnosti“, aby potom voľbou druhej najneprijateľnejšej možnosti“ ratovali pred možnosťou „najsamneprijateľnejšou.“ (autori použili, resp. vytvorili humorné novotvary, ktoré môžu byť ťažšie pochopiteľné pre slovenského a českého čitateľa, ale v podstate ide o stupňovanie vlastností).  

    V tomto príspevku sa zamyslíme nad kontextom prezidentských volieb v roku 2004, jednotlivými kandidátmi, príčinami volebného úspechu víťaza a príčinami neúspechu ostatných, najmä však hlavných kandidátov, priebehom a profesionalitou kampane pred prvým a druhým kolom volieb a tiež možnými dopadmi výsledku volieb na ďalšie fungovanie politického systému na Slovensku. Z priestorových dôvodov sme vypustili časť týkajúcu sa úlohy médií v kampani.

    Už samotný výber a samovýber kandidátov, ako aj priebeh volebnej kampane môžu byť zaujímavé témy vhodné na analýzu, lebo vypovedajú tak o stave politického systému, ako aj o hodnotových preferenciách významnej časti obyvateľstva, ako aj o úspešnosti, alebo neúspešnosti volebných (prezidentských) kampaní.

    Vo voľbách prezidenta SR v roku 1999 spočiatku kandidovalo 10 kandidátov, ale jeden kandidát - bývalý prezident Michal Kováč - sa kandidatúry napokon vzdal (k týmto voľbám pozri Tóth 1999). V roku 2004 v prezidentských voľbách spočiatku kandidovalo 12 osôb, ale jeden kandidát - Ľubo Roman - sa v priebehu "predkampane" kandidatúry vzdal.

    Z kandidátov z roku 1999 opätovne kandidovali v roku 2004 len dvaja - Vladimír Mečiar a Rudolf Schuster. Kým v roku 1999 len štyria kandidáti prekročili hranicu 100 000 hlasov, v roku 2004 to boli až šiesti kandidáti. V roku 1999 na treťom mieste úspešnosti bola aj jedna žena - Magda Vášáryová - ale v roku 2004 nekandidovala žiadna žena.

 

   1. Význam funkcie prezidenta v ústavno-politickom systéme Slovenska

 

    Hoci funkcia prezidenta je po väčšej revízii Ústavy od roku 2001 oklieštená o niektoré právomoci, a to na základe negatívnych skúseností s približne ročným výkonom funkcie zastupujúceho prezidenta Vladimírom Mečiarom v období 1998 až 1999 (po nezvolení nástupcu prezidenta Michala Kováča NR SR v predpísanej lehote), predsa len ide o hlavu štátu so stále dôležitými a potenciálne významnými právomocami, ktoré boli súčasne novelizáciou v niektorých oblastiach nielen zúžené, ale aj rozšírené.

    Relatívne významné postavenie prezidenta v ústavnom systéme Slovenska je naznačené aj jeho zaradením v Ústave medzi Národnú radu Slovenskej republiky (NR SR), teda zákonodarnú moc, a Vládu Slovenskej republiky, teda výkonnú moc. Inými slovami, Slovensko je parlamentná republika, t.j. s dominanciou parlamentu, a s priamo voleným prezidentom. Z priestorových dôvodov tu nebudeme rozoberať dôležité objektívne dlhodobé vplyvy médií na politiku a súčasne vnútorný vývin politiky nielen na Slovensku, ktoré znižujú význam parlamentu na úkor exekutívy, t.j. vlády (pozri napr. Meyer a Hinchman 2001).

    Prezident má významné kompetencie najmä v zahraničnej politike: dojednáva a ratifikuje medzinárodné zmluvy; prijíma, poveruje a odvoláva veľvyslancov. Predchádzajúci prezidenti, Michal Kováč a Rudolf Schuster, svoje kompetencie v zahraničnej politike v prvej oblasti osobitným uznesením preniesli na vládu SR, ako to umožňuje a (čiastočne) predpokladá Ústava. Novozvolený prezident Ivan Gašparovič už krátko po svojom zvolení predbežne odmietol odovzdanie tejto kompetencie vláde SR. Nešlo o nejaký prekvapujúci krok, kedže I. Gašparovič už počas kampane zdôrazňoval rastúci reprezentatívny význam funkcie prezidenta po vstupe do EÚ, kedže význam exekutívy aj parlamentu sa čiastočne oslabí podriadením sa pod rozhodnutia Európskej komisie.

    V domácej politike prezident o.i.vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády a množstvo ďalších predstaviteľov štátnych a verejných orgánov. V tejto oblasti napríklad prezident Michal Kováč využil svoju kompetenciu a odmietol v polovici 1990-tych rokov vymenovať Ivana Lexu za ministra pre správu a privatizáciu národného majetku. Prezident Rudolf Schuster tiež určitý čas váhal s odvolaním niektorých členov prvej aj druhej vlády Mikuláša Dzurindu v prípadoch, keď Ústava takýto krok priamo nenariaďuje, len umožňuje. Išlo o prípady, keď návrh na odvolanie člena vlády podal predseda vlády, alebo keď minister sám podal demisiu. V takýchto prípadoch prezident môže navyše určiť, ktorý člen vlády bude dočasne vykonávať kompetencie príslušného ministra.

    Slovenský prezident teda nie je len formálna funkcia, ale môže významne ovplyvniť fungovanie politického systému Slovenska. Nakoniec, podľa Ústavy prezident „svojím rozhodovaním zabezpečuje riadny chod ústavných orgánov.“ Možno tu našiel inšpiráciu prezident Michal Kováč, keď svojim prejavom v NR SR na jar v roku 1994 inicioval odvolanie vlády Vladimíra Mečiara. Funkcia prezidenta môže byť teda významná najmä v krízových situáciách fungovania ústavného systému, veď okrem iných funkcií prezident je aj hlavný veliteľ ozbrojených síl. Tiež je dôležité, aké sú osobné, resp. politické ambície prezidenta.

    Na Slovensku funkcia prezidenta je veľmi dôležitá aj ako symbol. Podľa historika Dušana Kováča (Formát 51/52, 2003, s.14), na Slovensku funguje akýsi historicky daný monarchistický princíp, vďaka ktorému je prezident niečo ako symbol a nie konkrétna politická funkcia vymedzená ústavou. Preto je prezident všeobecne považovaný za autoritu aj s minimálnymi právomocami.

 

2. Makrokontext prezidentských volieb

 

    Prvé významnejšie verejné vyjadrenia na tému budúcich prezidentských volieb zazneli viac ako rok pred voľbami. Bolo to v januári 2003, kedy v diskusnej relácii v televízii Markíza na túto tému prvý raz otvorene uvažoval neskorší prezidentský kandidát, dlhoročný politik Kresťanskodemokratického hnutia (KDH) a bývalý disident František Mikloško. V polovici januára 2003 predsedníctvo SDKÚ navrhlo E. Kukana za kandidáta na prezidenta. E. Kukan tento návrh oficiálne prijal až v lete 2003. Aj denník Sme priniesol už 3.3.2003 prvé informácie o ďalších možných prezidentských kandidátoch.

     Kandidátov na prezidenta mohlo navhrhnúť najmenej 15 poslancov NR SR, alebo mohli kandidovať na základe petície, ktorú podpísalo aspoň 15 000 občanov. Medzi prvých ohlásených kandidátov patril neznámy kandidát Mikuláš Horváth, ktorého navrhlo päť bezvýznamných rómskych politických strán a štyri mimovládne organizácie z východného Slovenska. Nakoniec tento veľmi skoro ohlásený uchádzač ani nekandidoval. Okrem M. Horvátha svoju kandidatúru už koncom leta roku 2003 ohlásila aj viacerí nezávislí kandidáti: málo známa kandidátka Alena Schopperthová, ktorá sa predstavila ako jazykovedkyňa, ekonómka, výtvarníčka; martinský primátor Stanislav Bernát, ktorého kandidatúra bola sprevádzaná rôznymi medializovanými správami o jeho možných konfliktoch so zákonom (čiže ak dostával publicitu, tak negatívnu); a neznámy kandidát Július Kubík, ktorý do roku 1996 žil tridsať rokov vo Švajčiarsku. Z týchto troch kandidátov nakoniec kandidovali len poslední dvaja. Medzi možnými prezidentskými kandidátmi boli spomínané aj ďalšie mená, napríklad železničiar Milan Fogaš (uchádzal sa o post prezidenta už v minulosti) a väčšinou neznámi „občianski kandidáti“ Karol Nagy, Teodor Lazar - neúspešný kandidát na predsedu Nitrianskeho VÚC, Vojtech Czobor, s trvalým pobytom v Nemecku; Alexander Jozef Járay za Stranu pravdy, Milan Mojš Kováč a Karol Nagy z Banskej Štiavnice. Ešte v lete 2003 zvažovala svoju kandidatúru aj bývalá ministerka financií Brigita Schmögnerová, v tom čase pôsobiaca v medzinárodnej organizácii vo Švajčiarsku (Pravda, 8.7.2003, s.2).

    Svoju opätovnú kandidatúru na prezidenta spočiatku nevylúčil Ján Slota, v tom čase predstatviteľ jednej vetvy Slovenskej národnej strany (SNS – v roku 2004 istý čas súčasne existovali dve SNS a dve Pravé SNS, resp. štyri skupiny, ktoré si nárokovali právo na vedenie týchto strán). J. Slota podľa vlastných slov čakal na vyjadrenie V.Mečiara a R.Schustera (Pravda, 7.10.2003, s.2). Slota nakoniec nekandidoval. Druhá vetva SNS, vedená Petrom Súlovským, uvažovala spočiatku o kandidatúre Jozefa Prokeša, bývalého poslanca za SNS a bývalého primátora Nitry. SNS vedená P.Súlovským nakoniec podporila v prezidentských voľbách V. Mečiara, kým SNS vedená J.Slotom (po zjednotení Pravej SNS s časťou SNS vedenej A. Malíkovou) nakoniec podporila I.Gašparoviča.

    Koalícia nepostavila spoločného kandidáta, ale mala kandidátov až troch, resp. presnejšie až tri koaličné strany mali vlastných kandidátov: Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) F. Mikloška, Aliancia nového občana (ANO) Ľ.Romana a SDKÚ E.Kukana.

    Z parlamentných strán, ktoré vstúpili do NR SR voľbami, nepostavili vlastného kandidáta len tri strany: Smer, Komunistická strana Slovenska (KSS) a Strana maďarskej koalície (SMK). Prekvapujúca bola najmä neschopnosť Smeru, podľa prieskumov verejnej mienky najsilnejšej opozičnej strany, postaviť vlastného kandidáta. Predseda Smeru Robert Fico aj keby chcel, nemohol kandidovať vzhľadom na ústavou predpísanú vekovú hranicu. Smer najprv v októbri 2003 hľadal kandidáta vo vlastných radoch a medzi nestraníkmi, potom tvrdil, že nikoho odporučí svoji sympatizantom, potom dlho váhal medzi štyrmi už ohlásenými kandidátmi: Rudolfom Schusterom, Ivanom Gašparovičom, Vladimírom Mečiarom a Eduardom Kukanom. 10. marca 2004 ich verejne vyzval, aby sa vyjadrili k k obhajovaniu národnoštátnych záujmov. Nakoniec sa rozhodol podporiť Ivana Gašparoviča, predsedu mimoparlamentnej národno-sociálne orientovanej strany.

    SMK zvažovala možnosť vlastného prezidentského kandidáta, potom sa rozhodovala medzi Kukanom, Mikloškom a Bútorom, a nakoniec podporila kandidáta KDH F.Mikloška. SMK nedodporila kandidáta SDKÚ na základe výrokov E.Kukana k požiadavkám Maďarska na doplnenie návrhu európskej ústavy zo začiatku októbra 2003. Mikloška uprednostnila SMK pred Bútorom na základe totožných kresťanských hodnôt.

    Bútorovu kandidatúru podporilo takmer 50 osobností spoločenského a kultúrneho života, ktorí vytvorili iniciatívu „Za dobrého prezidenta“ a v polovici novembra 2003 vyzvali M. Bútoru, aby kandidoval.

    Kandidát ANO Ľubo Roman necelý týždeň pred oficiálnym začiatkom kampane odstúpil z kampane.

    KSS vlastného kandidáta nepostavila, a ani neodporučila svojim voličom koho voliť.

    Voliči strán, ktoré nepostavili vlastných kandidátov, mali nielen podstatne rozptýlenejšie preferencie jednotlivých kandidátov, ale aj menšiu volebnú účasť, čo platilo najmä u stúpencov SMK (Gyárfášová-Krivý 2004). Voliči SMK tak vlastne prvýkrát ignorovali pokyny svojich politických reprezentantov. Trochu zavádzajúco pôsobilo, že pri prezentácii svojich kandidátov sa strany nesnažili zdôrazňovať ich stranícke zázemie, hoci ich kampani poskytli finančné i technické zabezpečenie. Na propagačných billboardoch chýbali symboly strán, ktoré daný kandidát zastupoval (Marušiak 2004h).

    Dvaja dôležití kandidáti - Vladimír Mečiar a úradujúci prezident Rudof Schuster ohlásili svoju kandidatúru až v poslednom možnom termíne. Nešlo tu ani tak o ich váhanie, ako skôr o taktitu udržiavania napätia médií a záujmu časti občanov, ktorá prinášala očakávanú mediálnu a verejnú pozornosť. Mečiar svoje dlhé rozhodovanie odôvodňoval čakaním na výsledok súdneho sporu s vydavateľom denníky Pravda, neschopnosťou nájsť iného vhodného kandidáta a potrebou mať opozičného prezidentského kandidáta (Pravda, 16.3.2004, s. 4).

    Úradujúceho prezidenta Rudolfa Schustera vyzvali ku kandidatúre predstavitelia Konfederácie odborových zväzov a predstaviteľ Spolku slovenských spisovateľov.

    Takmer všetci relevantní kandidáti boli dlhoroční politici na celoštátnej alebo miestnej úrovni. Jediný z relatívne nových kandidátov, ktorý zaznamenal relatívny úspech, a súčasne nebol priamo aktívny vo vnútornej slovenskej politike, bol bývalý veľvyslanec SR v USA Martin Bútora. Bútora bol súčasne jeden z dvoch kandidátov, ktorí prezentovali nejaký pozitívny program do budúcnosti. Druhým bol V.Mečiar, ktorý tiež mal jasnú predstavu o svojom ďalšom pôsobení vo fukcii hlavy štátu, vrátane vízie fungovania štátu.

    Zásadný rozdiel v obsahu kampane v roku 2004 v porovnaní s kampaňou v roku 1999 bol v šírke diskutovaných tém, a v počte relevantných kandidátov. Rovnako ako v roku 1999, stále chýbala relevantná diskusia na ideologické, ekonomické, sociálne a čiastočne etické témy. Pred voľbami v roku 1999 dominovala ako hlavná téma ďalšia porážka V. Mečiara, kým pred prvým kolom prezidentských volieb v roku 2004 táto téma nebola tak silno prítomná vo verejnom politickom diskurze. Vlastne chýbali nejaké významné témy, ktoré by boli dôkladnejšie diskutované v prezidentskej kampani v roku 2004. Absencia „veľkej“ diskusie kandidátov súvisela v prvom rade s formou, ako boli pripravené vystúpenia kandidátov v STV, potom s veľkým počtom kandidátov a nakoniec s krátkosťou oficiálnej volebnej kampane. Ak by aj tieto podmienky boli odlišné, možno by sa ukázalo, ako sa to občas stalo pri parlamentných voľbách, že mnohí kandidáti by neboli schopní predstaviť žiaden pozitívny program. Okrem toho občania vedeli, že vplyv prezidenta na na riešenie sociálno-ekonomických problémov je veľmi obmedzený.

    Kedže koaličné strany v roku 2004 nepostavili spoločného kandidáta, aj tu došlo k zmene z hľadiska počtu straníckych kandidátov. Kým v roku 1999 boli relevantní dvaja kandidáti (Vladimír Mečiar a Rudolf Schuster), vo voľbách v roku 2004 boli považovaní podľa viacerých prieskumov verejnej mienky za relevantných kandidátov až štyria kandidáti na prezidenta - Vladimír Mečiar, Eduard Kukan, Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič. Pritom je zaujímavé, že ešte v decembri 2003 mali títo kandidáti veľmi malé preferencie z hľadiska dôveryhodnosti - V. Mečiara považovalo za dôveryhodného 13,6 % občanov, Rudolfa Schustera 5,5 %, Eduarda Kukana 4,2 % a Ivana Gašparoviča 2,6 % občanov (Názory, č.4, 2003, s. 41-42). Dopytovaní v tomto prieskume mohli uviesť tri mená dôveryhodných politikov podľa vlastnej úvahy. Celkovo najdôveryhodnejším politikom bol Robert Fico (24,8 %). Jediný ďalší prezidentský kandidát, ktorý bol v tomto prieskume zaznamenaný s aspoň 1 % dôveryhodnosti bol František Mikloško.

    Podľa výskumu MVK, uskutočnenom približne v tom istom období a rovnakou metódou, Vladimír Mečiar mal dôveru 20 %, Rudolf Schuster 11,6 %, Eduard Kukan 10 %, Ivan Gašparovič 9,5 % a Robert Fico bol najdôveryhodnejší politik s takmer 34,7 % preferencií (Sme, 17. 12. 2003, s. 2).

    Hoci výsledky sa dosť výrazne odlišujú, je nepochybné, že neexistoval vhodný kandidát, ktorý by oslovil významnejšiu časť obyvateľstva. Faktom tiež je, že prezidentom Slovenska sa stal politik, ktorý niekoľko mesiacov pred voľbami bol považovaný za dôveryhodného len skutočne marginálnou časťou obyvateľstva.

 

    Časť kampane pred prvým kolom prezidentských volieb sa prelínala s kampaňou pred referendom o vypísaní predčasných parlamentných volieb. Odrádzanie od účasti na referende pravdepodobne prispelo k nižšej účasti na voľbách prezidenta (Gyárfášová-Krivý, 2004). Len na doplnenie obrazu predvolebnej situácie uvedieme, že referendum, ktoré sa konalo v ten istý deň ako prvé kolo volieb prezidenta, bolo neplatné, kedže sa ho nezúčastnil predpísaný minimálny počet voličov (50 %), ale len 35,86 % oprávnených voličov. Tiež je zaujímavé, že víťazný kandidát I. Gašparovič, ale aj R. Schuster, podporovali referendum o predčasných voľbách.

    Samotnú neoficiálnu kampaň do významnej miery poznamenali (aspoň v zmysle zamerania pozornosti médií na tieto udalosti) niektoré mimoriadne udalosti. Bolo to rabovanie časti Rómov na východnom Slovensku, veľký teroristický útok v Madride a potom škandály spájané s SDKÚ: na jednej strane oznámenie vyšetrovateľov, že žiadne protištátne centrum neexistuje, na rozdiel od skoršieho tvrdenia predsedu vlády, a, na druhej strane, zverejnenie pochybného financovania SDKÚ v posledných dňoch pred voľbami. Celkový priebeh kampane bol ovplyvnený aj z väčšej časti súčasne prebiehajúcim referendom o predčasných voľbách a s ním spojenou kampaňou.

 

3. Profily kandidátov na prezidenta Slovenskej republiky

 

     Predvolebné sociologické výskumy naznačovali, že na Slovensku nebol žiadny potenciálny prezidentský kandidát, ktorý by výraznejším spôsobom oslovoval väčšiu skupinu ľudí. Podľa sociológa Haulíka (2004), niekoľkoročné sociologické testovania desiatok známych osobností z vedy, vzdelávania, kultúry, ekonomiky a športu ukázali, že ani jedna z týchto osobností výraznejšie neoslovila dotazovaných ako potenciálny prezident. Občania v prieskumoch požadovali, aby potenciálny prezident mal skúsenosti z politiky. Až keď bola ohlásená kandidatúra E. Kukana, došlo k istému zlomu a Kukan by si udržiaval vysoké preferencie aj bez mohutnej kampane (sociológ P. Haulík, 19. 4. 2004, Klub Nového slova, Bratislava). Občianski kandidáti mohli mať šancu, ale to by museli začať s kampaňou podstatne skôr (Haulík 2004).

    Podľa výskumu Ústavu pre výskum verejnej mienky pri Štatistickom úrade Slovenskej republiky si občania želali prezidenta čestného (44,5 %), ktorý by chápal problémy obyčajných ľudí (40,1%), nepodliehal straníckemu tlaku (31,9 %), bol otvorený a priamy (31,6 %) a bol schopný prihovoriť sa všetkým (25,5 %) (Pravda, 20. 2. 2004, s. 3). Pozrime sa, do akej miery spľňalo dovtedajšie pôsobenie hlavných (resp. relatívne úspešných) kandidátov z celkovo dvanástich kandidátov tieto predpoklady. (Profily predchádzajúcich česko/slovenských prezidentov pozri napr. v Budinský 2004). Vybraní kandidáti sú zoradení abecedne.

 

 

 

    Martin Bútora bol bývalý veľvyslanec v USA, predtým aj poradca prezidenta ČSFR Václava Havla, a spoluzakladateľ Verejnosti proti násiliu. Kandidoval s podporou občanov. Predtým pôsobil ako sociológ a terapeut, a tiež ako redaktor študentských a kultúrnych časopisov. Narodil sa 7. októbra 1944 v Bratislave. Vyštudoval Univerzitu Komenského v Bratislave.

 

    Ivan Gašparovič sa síce zaradil medzi štvoricu, z ktorej dvaja boli najpravdepodobnejší postupujúci do druhého kola volieb, ale málokto predpokladal, že naozaj získa viac hlasov ako E. Kukan. Na podporu svojej kandidatúry predložil aj hárky s podpismi občanov, aj podpisy poslancov NR SR za Ľudovú úniu a niektorých poslancov strany Smer. Narodil sa 27. marca 1941 v Poltári. Absolvoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.

    I.Gašparovič bol v rokoch 1992-1998 predsedom NR SR za HZDS, predtým bol prokurátorom a pedagógom (o jeho predchádzajúcej kariére pozri v Kaliská-Jancura 2004). Odštiepenecké HZD, ktoré založil v roku 2002 a ktorému odvtedy predsedal, neuspelo v parlamentných voľbách v roku 2002. Bol aj členom prednovembrovej KSS. S HZDS sa rozišiel potom, ako nebol zaradený na kandidátku do parlamentných volieb v roku 2002. Druhým oficiálne prezentovaným dôvodom k odchodu z HZDS boli aj zásadné výhrady k nedodržiavaniu stanov HZDS. HZD zaregistrovali 12. 7. 2002 potom, ako sa organizátorom podarilo za pár dní vyzbierať niekoľkonásobne viac ako požadovaných 10 000 podpisov. Zakladateľmi boli bývalí poprední členovia HZDS Ivan Gašparovič a Marta Aibeková. Na ustanovujúcom kongrese 15. 7. 2002 bol za predsedu zvolený I.Gašparovič a za podpredsedov Marta Aibeková a Ján Benčat. HZD sa deklarovalo ako hnutie stredu, ideologicky mierne doľava. HZD sa hlásilo k národným a kresťanským princípom. Vo voľbách ho podorilo 3,28 % voličov, čo predstavovalo necelých 100 000 hlasov. Po neúspechu vo voľbách v roku 2002 HZD až do prezidentských volieb nikdy neprekročilo v prieskumoch verejnej mienky potrebnú 5 % hranicu na vstup do NR SR.

    Podpora prezidentskej kandidatúry I. Gašparoviča zo strany Smeru od 15.  3. 2004 bola istým prekvapením. Kým Smer sa profiloval síce národne, ale ľavicovo (možno presnejšie sociálne), Gašparovičove HZD sa krátko pred voľbami spojil do voľnej tzv. Konfederácie národných síl, ktorá zahŕňala aj ultranacionalistov typu Stanislava Pánisa. Konfederácia národných síl vznikla v novembri 2003 s cieľom koordinovať postup v prezidentských voľbách a voľbách do Európskeho parlamentu. Tvorili ju parlamentná Ľudová únia (vznikla z bývalých poslancov za ĽS-HZDS krátko po voľbách 2002), a mimoparlamentné HZD, SNS vedená J.Slotom, Slovenská národná jednota a Slovenská ľudová strana.

    Smer Gašparovičovi celkom odpustil mimoriadne kontroverznú minulosť. Veď bol to R.Fico, vtedy politik SDĽ, ktorý pred voľbami v roku 1998 vyhlásil, že by SDĽ nešla do vlády, na čele ktorej by stál Gašparovič (Leško 2004).

 

 

    Eduard Kukan oficiálne ohlásil svoju kandidatúru začiatkom júla 2003, ale ako kandidát predsedníctva SDKÚ bol nominovaný už v januári 2003. Kandidoval prvýkrát, a to z pozície ministra zahraničných vecí a súčasne (nezdôrazňovanej) podpredsedu SDKÚ. Jeho kandidatúru podporili poslanci SDKÚ. Predtým bol členom Slovenskej demokratickej koalície (SDK), predsedom Demokratickej únie, ale aj dlhoročným členom KSS. Profesionálne dlhoročne pôsobil ako diplomat. Narodil sa 26. decembra 1939 v Trnovci nad Váhom. Absolvoval Inštitút medzinárodných vzťahov v Moskve, v roku 1964 získal doktorát práva na Univerzite Karlovej v Prahe.

 

  

 

    Vladimír Mečiar sa uchádzal o post prezidenta aj v roku 1999. V čase opätovnej kandidatúry pôsobil ako predseda ĽS-HZDS a poslanec NR SR. Predtým bol trikrát predsedom vlády, raz ministrom vnútra. Kandidoval na základe podpory poslancov za ĽS-HZDS. Jeho postup do druhého kola bol všeobecne očakávaný aj v roku 2004. Pred vstupom do politiky pôsobil väčšinou ako podnikový právnik.
Narodil sa 26. júla 1942 vo Zvolene. V roku 1974 ukončil diaľkové štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave.

 

 

 

 

    František Mikloško bol kandidátom KDH. Kandidoval prvýkrát, bol dostatočne verejne známy ako bývalý disident, aktivista tzv. Tajnej cirkvi, po roku 1989 ako dlhoročný poslanec parlamentu (NR SR). Narodil sa 2. júna 1947 v Nitre a v roku 1971 ukončil štúdium matematiky na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1971-83 pracoval v Ústave technickej kybernetiky SAV v oblasti numerickej matematiky.

 

    Ľubo Roman, predseda Bratislavského samosprávneho kraja, bývalý minister kultúry, bývalý riaditeľ divadla Nová scéna a poslanec ANO, pôvodným povolaním herec, ohlásil kandidatúru na prezidenta začiatkom októbra 2003. Na prezidenta kandidoval prvýkrát. Stranícky bol podporený stranou ANO, ktorej bol členom, ale kandidoval ako občiansky kandidát. Svoju kandidatúru stiahol v polovici marca 2004.

 

    Rudolf Schuster, úradujúci prezident, kandidoval opätovne. V kampani nemal podporu žiadnej strany. Bol ale politický aj občiansky kandidát, kedže ho podporili občania, ale aj niektorí poslanci NR SR za Smer, KSS a jeden nezávislý poslanec. Istú neoficiálnu morálnu podporu mu vyjadrilo vedenie Konfederácie odborových zväzov, keď ho vyzvalo na kandidovanie, ale neskôr začiatkom marca predseda KOZ Ivan Saktor po stretnutí s V. Mečiarom vyhlásil, že odbory v prvom kole nepodporia žiadneho kandidáta. V predchádzajúcich voľbách bol oficiálnym kandidátom takmer celej vládnej koalície. Narodil sa 4. januára 1934 v Košiciach. V roku 1959 absolvoval odbor inžinierske staviteľstvo na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Pôsobil v rôznych funkciách ako primátor Košíc, veľvyslanec v Kanade a predseda SNR. Pred novembrom 1989 pôsobil v štátnej správe na miestnej a regionálnej úrovni.

 

    Vyššie uvedení kandidáti mali podľa prieskumov verejnej mienky určitú významnú úroveň verejnej podpory, ktorá sa nakoniec aj prejavila vo voľbách. Šance ostatných kandidátov boli považovaní od začiatku médiami a analytikmi za veľmi malé až bezvýznamné. Išlo o Stanislava Bernáta, Jozef a Kalmana, Jána Králika, Júliusa Kubíka a Jozefa Šestáka. Z priestorových dôvodov a na žiadosť redakcie sme vypustili ich profily.

 

4. Kampaň prezidentských kandidátov pred prvým kolom volieb

 

    Oficiálna kampaň bola len 13 dňová (celkovo 15 dní, ale vrátane 48 hodinového moratória), bola povolená aj v súkromných elektronických médiách a bola limitovaná sumou štyri milióny korún na kandidáta.

    V praxi niektorí kandidáti začali svoju neoficiálnu kampaň už dávno pred oficiálnym obdobím kampane. Jeden z kandidátov na prezidenta, Jozef Šesták, preto podal ešte pred začiatkom oficiálnej kampane sťažnosť na Ústavný súd. Šesták žiadal, aby Ústavný súd zakázal kandidátom pokračovať v predčasnej kampani a uloižil im až do jej oficiálneho začiatku odstrániť všetku reklamu. Ústavný súd sťažnosť zamietol z formálnych dôvodov, kedže smerovala proti fyzickým osobám. Väčšina právnikov, ktorá sa vyjadrila na túto tému v médiách ale súhlasila, že zákon nezakazoval sebaprezentáciu kandidátov mimo rámca oficiálnej kampane, pokiaľ nedošlo k priamemu vyzývaniu voliť toho-ktorého kandidáta. Nesúlad so zákonom ale konštatovala Ústredná volebná komisia (ÚVK) na svojom prvom zasadnutí 15. marca 2004.

     Najvýraznejšie bolo viditieť skorý začiatok kampane u Eduarda Kukana a Ľuba Romana. Kukan vyhlásil, že keby kampaň trvala len 14 dní, bolo by to málo (Markíza, 26.2.2004, relácia SITO).

 

    E.Kukan viedol megakampaň v rámci stretávaní sa so študentmi a pedagógmi stredných a vysokých škôl už od jesene 2003, a prostredníctvom billboardov od decembra 2003. Pôvodne plánoval chodiť aj do reštaurácií a pohostinských zariadení, kde sa vždy mala konať tzv. štastná hodinka s Eduardom Kukanom, počas ktorej malo byť pivo za polovičné ceny (Sme, 8. 7. 2003, s. 2). Kukanove malé oznamy (napriklad o on-line diskusii) boli zverejnené v dennej tlači už v polovici decembra 2003. Na kľučkách dverí si mnohí našli pred Vianocami Kukanov odkaz, že „Prídem o chvíľu“ so želaním „Šťastný nový rok.“ Keďže niektorí občania sa ohradili, že to mohol byť návor pre zlodejov, ak takýto prívesok zostal na kľučkách dlhšie visieť, Kukan sa za to verejne ospravedlnil. Pred Vianocami na billboardoch želal občanom „Šťastný nový rok 2004.“ Začiatkom februára 2004 na billboardoch bolo slovo „Prečo?“ so zeleným štvorlístkom. Táto otázka nasledovala odpoveďami s rôznymi odpoveďami, napríklad „Lebo Eduard Kukan vie riešiť veci aj bez kriku.“

    Ku koncu kampane sa zjavila aj Kukanova tvár na zelenom pozadí so sloganom „Pracujem pre Slovensko doma aj v zahraničí“ a neodmysliteľným štvorlístkom. Kukan využil aj on-line diskusie a bezplatnú telefonickú linku. V kampani mu pomáhali herci Ivan Vojtek, Michal Dočolomanský, moderátorka Iveta Malachovská, tenistka Karina Habšudová a speváčka Misha.

    Súčasťou Kukanovej kampane bola aj SMS súťaž, kde súťažiaci mali vybrať tri dôvôdy z desiatich, prečo by volili E.Kukana. S nevôľou sa stretli SMS-ky zaslané mnohým majiteľom mobilných telefónov. Na stretnutiach s Kukanom sa rozdávali brožúrky s jeho odpoveďami na rôzne otázky, nafukovacie balóniky a umelohmotné tašky, nálepky s jeho hlavným sloganom, „leporelo s podporu niektorých známych osobností a krátkym vyjadrením dôvodov jeho podpory, rovnakým alebo podobným ako na billboardoch  („Lebo Eduard Kukan si získal uznanie doma aj v zahraničí“, tvrdil operný spevák Peter Dvorský; „Lebo Eduard Kukan dokáže presadiť svoj názor“, tvrdila tenistka Karina Habšudová; „Lebo Eduard Kukan je hrdý na Slovensko a my môžeme byť hrdí na neho“, tvrdil herec Michal Dočolomanský; „Lebo Eduard Kukan je slučný človek a má zmysel pre humor“, tvrdila televízna moderátorka Iveta Malachovská; „Lebo Eduard  chápe, že šancou mladých je spoločná Európa“, tvrdila speváčka Misha.

    Podobnosť Kukanovej kampane s kampaňou SDKÚ pred parlamentnými voľbami potvrdil aj zopakovaný nápad so stredoškolákmi, ktorí pár dní pred voľbami stáli na výpadovkách z väčších miest s transparentmi „Šťastná cesta. Štastná voľba.“

    Proti Kukanovej kandidatúre protestovalo málo známe Svetové združenie bývalých československých politických väzňov. Kukan o sebe vyhlasoval, že by chcel byť „absolútne normálny prezident“ (Sme, 19. 1. 2004, s. 2). E. Kukanovi sa podarilo počas kampane nespájať jeho meno s SDKÚ. Napriek tomu počas kampane sa vyskytli snahy neznámych subjektov o jeho kompromitáciu prostredníctvom komproimitácie jeho osoby (napr. obvinenia zo spolupráce s ŠtBú a podvrhnuté memorandum o spolupráci Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu, resp. ĽS-HZDS a SDKÚ).

    Kukan bol prezentovaný ako spolutvorca zahraničnopolitického úspechu Slovenska po roku 1998, predovšetkým kampaň zdôrazňovala jeho zásluhy o prekonanie medzinárodnej izolácie Slovenska a o jeho vstup do NATO a EÚ. Kukanova kampaň sa koncentrovala predovšetkým na prezentáciu jeho osobnosti, v podstatne menšej miere programu (Marušiak 2004d).

 

    Podobne ako Kukan, aj Ľubo Roman viedol kampaň na billboardoch a formou skrytej inzercie v médiách už od decembra 2003. Na billboardoch ďakoval občanom za všetko, „čo sme spolu dokázali“ Okrem toho do poštových schránok boli distribuované jeho vianočné pohľadnicové poďakovania s malou prskavkou. V inzerátoch, ktoré sa vyskytovali v denníkoch aj časopisoch, a mali formu riadnych článkov, bol Roman propagovaný ako dobrodinec, ktorý sa stará o siroty, chorých a bezdomovcov (napr. Pravda, 31. 12. 2003, s. 24; Sme, 23. 12. 2003, s. 15; Pravda, 20. 12. 2003, s. 12).

    Romanova kampaň pokračovala v januári 2004 na billboardoch a v tlači pre mnohých záhadným textom „Poznáte Romana?“ na fialovom pozadí. Odpoveď na túto otázku poskytol sám Roman, keď na billboardoch bol text „Poznám Romana“ a pod tým akoby útržok z novín s textom titulku, napr. „Ľubo Roman rokoval o diaľničnom spojení Bratislava - Budapešť.“

    Vo svojom posolstve Roman voličom definoval, aké kritériá by mal budúci prezident spĺňať. Podľa jeho slov by prezident „mal byť osobnosťou, ktorá nielen Slovensko reprezentuje, ale mu aj vnútorne rozumie, má vízie o jeho budúcnosti, vie riešiť problémy hospodárstva, politiky a morálky.“ Za svoj cieľ určil pôsobiť ako nekonfliktná osobnosť pri urovnávaní politických konfliktov. Chcel dosiahnuť, aby nacionalizmus na Slovensku nahradilo vlastenectvo, a aby obyvatelia Slovenska boli „zdravo sebavedomí a hrdí na svoje výsledky v ekonomike, vede, kultúre a v športe.“ Deklaroval, že nemá ambície pôsobiť ako druhé mocenské centrum v štáte, ale ako katalyzátor politického vývoja. Romanova kampaň bola orientovaná retrospektívne, argumentoval predovšetkým výsledkami svojej práce (Marušiak 2004b).

     Proti Ľ. Romanovi boli zamerané billoboardy s vyobrazením herca Ivana Vojteka, ktoré graficky pripomínali propagačné billboardy Romana. Konkurenčné pútače však avizovali predstavenie „Blbec na večeru“ a odporúčanie herca I. Vojteka „Voľte s chuťou.“

 

    Svoju kampaň skôr ako zákon povoľuje začali aj Martin Bútora a František Mikloško. Obidvaja začali svoju billboardovú kampaň začiatkom marca 2003.

    Martin Bútora mal od marca aj inzeráty v dennej tlači. Martin Bútora už od januára prešiel desiatky obcí po celom Slovensku. V kampani mu pomáhali herci Zuzana Krónerová, Emília Vášáryová, Richard Stanke, Marián Labuda, Stano Dančiak a umelci Dušan Dušek, Miloslav Luther a iní. Bútora tvrdil, že „ľudia si zaslúžia dobrý štát“ a znesiteľné reformy. Snažil sa zamerať pozornosť občanov a médií na zmysel funkcie prezidenta a morálny profil kandidátov, kde pochopiteľne patril medzi najlepších kandidátov.

    V marci jeho inzeráty v tlači s jeho portrétom vyzývali „Je čas, aby Slovensko ukázalo novú tvár. Ako diplomat pozná svet. Ako sociológ pozná Slovensko. Ako terapeut pozná ľudskú dušu. Dobrá voľba.“ Ku koncu vyzýval „Majme odvahu na dobré rozhodnutia.“

    Jeho hlavným posolstvom bolo slovo „dobrý“ – „dobrý prezident,“ resp. „dobrá voľba.“ Išlo mu o snahu pozitívne definovať svoje budúce pôsobenie vo funkcii prezidenta a odmietnutie voľby „negatívneho výberu“.Ako jediný kandidát venoval podstatnejšiu pozornosť civilizačnému vymedzeniu Slovenska. Zdôrazňoval potrebu nového definovania vlastenectva oproti rozšírenému pocitu sebapodceňovania. Zároveň však namiesto etnického konceptu národa presadzoval koncepciu slovenského národa ako národa politického. Spomedzi všetkých kandidátov mal M. Bútora najprepracovanejší politický program, ktorý v januári 2004 prezentoval pod názvom „Správa o stave republiky.“ V dokumente poukazoval na to, že Slovensko prežíva na jednej strane úspech, zároveň však čelí kríze dôvery občanov k rozbehnutým reformám a k ich popredným predstaviteľom. Kritizoval aj „nadmerné presadzovanie skupinových a straníckych záujmov na úkor celku.“ Považoval za svoju hlavnú úlohu čeliť negatívnym javom, akými sú partitokracia a korupcia. Riešenie videl v pokračovaní procesu decentralizácie verejnej správy. M. Bútora sa vo svojej kampani vymedzoval predovšetkým voči kandidátom strán vládnej koalície, ktorí boli jeho konkurentmi. V prípade E. Kukana poukazoval na jeho komunistickú minulosť, na rozdiel od F. Mikloška sa hlásil k liberalizmu (Marušiak 2004c).

 

    František Mikloško ohlásil svoju kandidatúru až na jeseň 2003, ale KDH ho vybralo už vo februári 2003. Svoju predkampaň začal komentovaním budúceho politického vývoja (pozri napr. Sme, 26. 1. 2004, s. 2). Ako prezident chcel vrátiť občanom sebavedomie. V relácii TA3 14. 2. 2004 predstavil svoju víziu „medzi tradíciou a otvorenosťou.“ Na stretnutiach s občanmi ale používal heslo „Len sebavedomý štát a národ si zaslúži úctu a obdiv ostatných krajín Európy.“

    Volebnú kampaň orientoval na prezentáciu jeho doterajších aktivít. Dôraz sa pritom kládol na kontinuitu Mikloškových postojov a jeho odpor voči nedemokratickým praktikám, či už pred rokom 1989, ale aj vo vzťahu k politike V. Mečiara v 90. rokoch 20. storočia. Zároveň vo svojej kampani obhajoval kresťanské hodnoty a orientoval sa na tradičný model usporiadania spoločnosti. Svedčili o tom aj jeho billboardy so záberom kredenca ako symbolu tradičnej slovenskej domácnosti. Na billboardoch bol na jednej časti v žltej farbe (pápežská?) jeho polportrét so sloganom „Dobrý deň, Slovensko“, na ostatnej tretine bolo dedinské kuchynské „zátišie“ so starým kredencom. Tento obraz dotvárali aj ďalšie predmety, ležiace na stole, resp. v kredenci, ktorí mali predstavovať tradičné hodnoty, ako napr. chlieb, klobása (blahobyt), kliešte-kombinačky (práca), okuliare (vzdelanie, resp. kultúra), Biblia a mariánska sviečka (duchovný rozmer), účty (sociálna dimenzia, resp. zmysel pre zodpovednosť) a fľaška alkoholu (Marušiak 2004f).

 

    S výnimkou Ivana Gašparoviča a Vladimíra Mečiara bola kampaň ostatných kandidátov málo viditeľná, a začala neskôr. Obidvaja kandidáti (Mečiar a Gašparovič) použili billboardy a plagáty, ktoré boli viditeľné najmä v prípade Mečiara. Obidvaja sa stretávali aj s občanmi.

    Vladimír Mečiar v kampani diskutoval o troch okruhoch tém: sociálna a hospodárska politika vlády, praktické kroky po integrácii do EÚ, reformy, zamestnanosť, sociálne vzťahy a postavenie rodiny (Pravda, 16. 3. 2004, s. 4). Prekvapujúco málo kritizoval priamo vládu, skôr Roberta Fica. Na hlavného protikandidáta E.Kukana útočil prostredníctvom rôznych obvinení.

    Ako prvé mesto po ohlásení kandidatúry navštívil Dunajskú stredu. Označil to za gesto voči občanom maďarskej národnosti, že „budúcnosť treba hľadať spoločne“, ako aj naznačenie, že SMK je seriózny partner (STV text, 2. 2. 2004). Už od konca februára 2004 zintenzívnil svoje návštevy regiónov, keď sa stretával so starostami, obyvateľmi, predstaviteľmi cirkví a podnikateľmi. Na mdlých billboardoch sa predstavoval s bochníkom chleba v ruke, na ktorom bol (pravdepodobne šlahačkou) nakreslený štátny znak. Na plagátoch zase ponúkal občanom víziu - zrolovanú brožúrku. Okrem toho jeho kampaň podporil spevák Jožo Ráž, ktorý tvrdil, že bude „voliť chlapa - Vladimíra Mečiara.“

 

    Prvý Gašparovičov inzerát sa zjavil v tlači už pred Vianocami, ale išlo len o signál, a nie o začiatok kampane. Ivan Gašparovič mal na billboardoch podporu bývalého predsedu Ústavného súdu Milana Čiča a ďalších osobností. Až potom sa na koncepčne rovnakých billboardoch a letákoch sa predstavil aj sám, a to na pozadí umelecky stvárnenej slovenskej zástavy a so sloganom „Myslím národne, cítim sociálne.“

    Vo svojej kampani zdôrazňoval predovšetkým národný moment, voči vláde zaujímal opozičný postoj, keď kritizoval predovšetkým jej sociálnu politiku. Gašparovičova kampaň bola zameraná skôr retrospektívne, zdôrazňoval svoju predchádzajúcu činnosť, resp. osobnostné kvality a rodinný život. Svoju koncepciu vykonávania funkcie prezidenta I. Gašparovič zhrnul do jedenástich bodov, ktoré mali spravidla čisto deklaratívny charakter (Marušiak 2004d).

 

    Rudolf Schuster začal svoju kampaň neoficiálne už koncoročným vystúpením v parlamente, kde sa vyprofiloval ako politik stojaci hodnotovo naľavo. Svojím volebným heslom „Nie ste sami“ apeloval na hodnoty sociálnej solidarity, čo umocňoval tvrdením, že je prezidentom občanov („Váš prezident“). Svoju orientáciu na sociálnu problematiku zvýrazňoval aj zdôrazňovaním skromnosti svojej kampane. Rudolf Schuster nemal žiadne billboardy, len mestské nosiče s plagátom, s prezidentskou štandarou v pravom rohu a so sloganom „Váš prezident.“ Okrem toho jeho ľudia rozdávali letáky a noviny Ohľady, s podtitulom „Vždy na strane ľudí.“ Schuster postavil svoju kampaň na skúsenostiach občanov a jeho dovtedajším pôsobením a na kritike neúsnosnosti reforiem. Svoje sľuby zhrnul v texte nazvanom Desatoro Vášho prezidenta: Nesľubujem, čo nesplním; Vždy zostanem s Vami; Chránim Vaše záujmy; Rozumiem problémom miest a obcí; Otváram Slovensku a podnikateľom dvere; Nikdy nezapriem sociálne cítenie; Trápia ma starosti občanov; Presadzujem dôstojný život dôchodcov a mladých rodín; Nech študuje ten, kto má v hlave a nie v peňaženke; Nikdy Vás nesklamem. Môžeme zhrnúť, že v jeho predvolebnej kampani prevládala sociálna rétorika.

 

    Plagáty použili aj Ján Králik, Jozef Šesták a Stanislav Bernát (pozri viac v Marušiak 2004g).

 

    Z hľadiska obsahu bola kampaň dosť vyprázdnená, v diskusiách zameraná najmä na minulosť alebo súčasnosť, a to či už z hľadiska pôsobenia kandidátov, alebo Slovenska. Tento výsledok bol do istej miery aj dôsledok konsenzu hlavných kandidátov ohľadom zahraničnopolitického smerovania Slovenska, ktorý bol už daný realitou vstupu Slovenska do NATO (1. apríla 2004) a (v tom čase) blížiacim sa vstupom do EÚ (od 1. 5. 2004). Potenciálne kontroverzné témy, ktoré boli diskutované predtým vo verejno-politickom diskurze, buď vôbec nezazneli, alebo zostali marginálne. Išlo napríklad o otázku slovensko-maďarských vzťahov, interrupcie, náboženská výchova v školách, práva homosexuálov, zákon o dokazovaní pôvodu majetku a podobne. Predstavu o budúcnosti Slovenska prezentoval len Martin Bútora, a iba kampaň Ivana Gašparoviča, Rudolfa Schustera, Františka Mikloška a Jána Králika a čiastočne Jozefa Kalmana (kedže bola skôr neviditeľná) mala určitý ideologický obsah. Kým Gašparovič sa snažil zdôrazniť svou víziu národného a sociálne orientovaného štátu, Králik sa pokúšal vyzdvihnúť svoju ľavicovosť, čo bolo vidno aj z jeho sloganu "ľavicový prezident." Schuster sa tiež snažil o vytvorenie, alebo posilnenie svojho imidžu ako sociálne cítiaceho prezidenta, ale táto jeho snaha bola skôr implicitne zahrnutá do jeho predchádzajúcej činnosti (keď vracal niektoré zákony), ako prezentovaná v samotnej kampani. František Mikloško pochopiteľne implicitne pripomínal isté konzervatívne hodnoty.

    V predvolebnom súboji nebola veľmi dôležitá ani téma antikomunizmu. Komunistickú minulosť bola najväčšmi vytýkaná R. Schusterovi, čiastočne aj E.Kukanovi. Nekomunistickú či dokonca disidentskú minulosť ako svoju prednosť vyzdvihovali iba Ľ. Roman, M. Bútora a F. Mikloško.

    V politickej agende prezidentských kandidátov bol intenzívne zastúpený národný, resp. nacionalistický moment. Pokiaľ sa kandidáti vôbec venovali problematike vstupu Slovenska do EÚ, prevládala medzi nimi euroskeptická rétorika, žiaden z nich nevystupoval ako eurooptimista či dokonca prívrženec federatívneho usporiadania EÚ (Marušiak 2004h).

        V nasledujúcej tabuľke sme zosumarizovali hlavné črty prvého kola prezidentskej kampane (abecedne). Vynechali sme časť kandidátov, kedže ich kampaň nebola veľmi viditeľná a celkovo výrazne neuspeli.

 

KANDIDÁT (výsledok v % a počet hlasov)	PODPORA KANDIDATÚRY	PODPORA POČAS KAMPANE	HLAVNÝ SLOGAN	OSTATNÉ SLOGANY	HLAVNÝ SYMBOL	OSTATNÉ SYMBOLY	ARGUMENTY PRE VOĹBU	HLAVNÉ KOMUNIKAČNÉ NÁSTROJE
Martin Bútora     6,51 %     129 387	občianska petícia	Slobodné fórum, Občianska demokratická mládež, Strana zelených na Slovensku, mnohí herci, umelci, intelektuáli	Majme odvahu na dobré rozhodnutia!   Dobrá voľba	Ako diplomat pozná svet Ako sociológ pozná Slovensko Ako terapeut pozná ľudskú dušu   Úspešným sa vyrovnať. Od lepších sa učiť. Slabším pomáhať. Majme odvahu na dobré rozhodnutia!	tvár	niektorí herci v spotoch	- kritika partiokracie - potreba dolaďovať ekonomické reformy - zmierenie regionálnych rozdielov - vytvorenie dôstojných podmienok pre život - schopnosť reprezentovať krajinu ako celok bez uprednostňovania jednej skupiny - solidarita so slabými - sebadôveru občanom - nekomunistická minulosť - jasné postoje - nezávislosť od lobbistov a strán - zmenšovanie regionálnych rozdielov	billboardy   stretnutia s občanmi
Ivan  Gašparovič   22,28 %   442 564	poslanci NR SR (Smer, Ľudová únia) a občianska petícia	Konfederácia národných síl (Ľudová únia, HZD, časť SNS) Smer, spevák robo Kazík, spisovateľ Roman Kaliský, hokejová legenda Jozef Golonka Jozef Markuš, predseda Matice slovenskej	Myslím národne, cítim sociálne		slovenská zástava	tenistka Karin Habšudová, bývalý predseda Ústavného súdu Milan Čič,	- boj proti chudobe -  nová tradícia prezidentskej funkcie - podporovať vlastenectvo a právny štát -nový politický a občiansky konsenzus - reformy áno, ale sociálne únosné - vnášať do spoločnosti pozitívnu energiu a prístup	stretnutia s občanmi   billboardy   inzercia v dennej tlači   letáky
Eduard Kukan   22,09 %   438 920	SDKÚ   neskôr  aj SDA	SDKÚ, neskôr aj ANO	Šťastná voľba   Pracujem pre Slovensko doma aj v zahraničí	Lebo Eduard Kukan je - slušný človek - vie presvedčiť aj bez kriku	zelený štvorlístok		- skúsenosti a kontaky - integrácia do NATO a EÚ - nesľubovať nesplniteľné - vykonávať funkcie presne podľa ústavy - sebavedomo reprezentovať Slovensko - vystupovať ako zmierovateľ - presadzovať hodnoty	billboardy   brožúrky   stretnutia s občanmi
Vladimír Mečiar     32,73 %     650 242	kandidát ĽS-HZDS	ĽS-HZDS   časť SNS	Kto má víziu, má budúcnosť	Volím chlapa. Volím Vladimíra Mečiara (Jožo Ráž)	Mečiar s chlebom a so štátnym znakom na chlebe   Mečiar ponúkajúci "víziu" (zrolovanú brožúrku)	spevák Jožo Ráž	- zásluhy o vznik samostatného štátu, - jediný z parlamentnej  opozície, kto kandiduje - kandidátka by nebola úplná bez neho - zaručiť rôzne práva a zmenu volebného systému	plagáty,   billboardy   stretnutia s občanmi
František Mikloško   6,52 %   129 414	kandidát Kresťanskodemokratického hnutia	KDH   OKS   SMK	Dobrý  deň, Slovensko	Len sebavedomý štát a národ si zaslúži úctu a obdiv ostatných krajín Európy.	dedinské kuchynské "zátišie" so starým kredencom, krajcom chleba s klobásou, ..		- angažovanie sa v novembri 1989 - nezávislé rozhodovanie a preto vylúčenie opätovnej kandidatúry - vrátiť sebavedomie, pokoj a radosť občanom - dobré vzťahy so sudednými štátmi - prekonať symbolické regionálne a historické delenia	billboardy   osobné rozdávanie tzv. prezidentských novín
Ľubo Roman	občiansky kandidát	Aliancia nového občana	Poznám Romana (potom) ANO pre Eduarda Kukana		bordová farba		- dovtedajšie úspechy	billboardy   skrytá inzercia v tlači
Rudolf Schuster   7,43 %   147 549	občiansky aj politický kandidát (podpora niektorých poslancov Smeru, KSS vedenie KOZ predseda Spolku slovenských spisovateľov		Nie ste sami	Váš prezident	prezidentská štandarda štátne farby		- skúsenosti a kontakty - výsledky práce (členstvo v EÚ a NATO - nadstraníckosť - sociálne cítenie	plagáty   letáky   volebné noviny

 

 

Výsledky prvého kola prezidentských volieb (podľa www.statistics.sk)

 

5. Kampaň pred druhým kolom volieb

 

    Gašparovič sa zameral na výjazdy, plagáty a na osobitné číslo volebných novín Vaša voľba, roznášaných do poštových schránok. Gašparovič najmä vyzýval občanov, aby prišli voliť. V tejto aktivite ho podporovali aj politici Smeru. KSS vyzvala svojich voličov na účasť v druhom kole, ale ponechala voľbu kandidáta na voľnej úvahe. KDH a ANO vyzvali na bojkot volieb.

Volebný tím Vladimíra Mečiara zvolil komunikačnú stratégiu do druhého kola postavenú najmä na mediálnych výstupoch, ale použité boli aj letáčiky.

        Obidvaja kandidáti sa v kľúčovej diskusnej relácii SITO obviňovali z rôznych morálnych, stranícko-politických a majetkovo-podnikateľských prehreškov, ako aj z klamstiev, ale v prípade výrokov Gašparoviča išlo väčšinou len o jeho reakcie na Mečiarove obvinenia. Podľa Žanonyho (2004), „Gašparovič…vyprovokoval Mečiara do konfrontácie a on sám v nej ostal uvoľnený a pozitívny.“ Gašparovič ale takticky nereagoval na všetky výroky V. Mečiara. Gašparovič sa opätovne ospravedlnil za svoju chybu v prípade poslanca za HZDS Gauliedera (bol zbavený mandátu, napriek tomu, že odmietol autorstvo listu, ktorým s mandátu vzdával, a poslal iný list, v ktorom trval na svojom mandáte). Gašparovič sa snažil o vytvorenie dojmu, že jeho zodpovednosť za politiku HZDS v rokoch 1994-1998 bola mininálna.

    Mečiar sa snažil zdôrazniť svoje medzinárodné akceptovanie aj tým, že spomenul pozdrav od bývalého amerického prezidenta Clintona a existenciu výboru na podporu jeho zvolenia za prezidenta vo Francúzsku. Časť tlače tieto a ďalšie tvrdenia Mečiara spochybňovala, alebo priamo na základe výrokov iných osôb vyvracala (pozri napr. Sme, 15. 4. 2004, s. 2).

    Celkovo sa dá konštatovať, že I. Gašparovičovi sa podarilo úspešne vymedziť voči V. Mečiarovi.

 

 

Kandidát   (výsledok v % a počet hlasov)	Hlavný slogan	Hlavný symbol	Argumenty pre voľbu (ako sa predstavovali a vymedzovali voči sebe)	Hlavné komunikačné nástroje
Ivan Gašparovič   59,91 %   1 079 592	Využite svoje volebné právo	slovenská zástava	Národné tradície a sociálne myšlienky Nie je Mečiar Komunikatívnejší a prijíma názory iných Potrebné voliť osobu, ktorá bude akceptovaná doma aj v zahraničí Mečiar klamal a klame vždy	výjazdy   vystúpenia v médiách   noviny Vaša voľba, doručované do poštových schránok
Vladimír Mečiar   40,08 %   722 368	Voľte pre Slovensko	slovenská zástava	Zakladateľ SR Požiadal o vstup do EÚ a NATO Podpísal zmluvu s MR Udržal sociálny zmier v spoločnosti Inicioval zmluvu s Vatikánom Vrátil majetok cirkvám Predseda stabilizovanej veľkej strany Program a vízia pre štát Gašparovič zradil	vystúpenia v médiách   malé  letáky   a ostatné materiály použité pred prvým kolom

 

 

    Počas krátkej kampane bola zaznamenaná aj tzv. antikampaň, alebo mobilizačná kampaň: išlo o plagáty s dvoma verziami textu a graficky pripomínajúcimi varovanie na škatuľkách od cigariet, vo všetkých krajských mestách a v Poprade, v červeno-bielej farbe: „Varovanie občana SR: Nevoliť znamená voliť Mečiara“ a „Varovanie občana SR: Nevoliť môže byť zlou voľbou.“ Pôvodcovia týchto výziev neboli zverejnení.

 

6. Príčiny volebného úspechu víťaza a príčiny neúspechu ostatných hlavných kandidátov

 

    Dlhodobé prieskumy verejnej mienky považovali za možných favoritov štyroch kandidátov: Eduarda Kukana, Vladimíra Mečiara, Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviča. V prvom kole pri voličskej účasti 47, 94 % postúpili do druhého kola Vladimír Mečiar a Ivan Gašparovič. V roku 1999 v prvom kole pri voličskej účasti takmer 73,89 % získal Rudolf Schuster 47,37 % a Vladimír Mečiar 37,23 % hlasov.

    V druhom kole v roku 2004 pri o niečo menšej, ale stále prekvapujúco vysokej (vzhľadom na výzvy nevoliť a nečakaného protikandidáta V.Mečiara) volebnej účasti 43,5 % (1 828 307 voličov) Ivan Gašparovič porazil Vladimíra Mečiara rozdielom viac ako 350 000 hlasov. Dôležitý bol presun voličských hlasov od iných kandidátov z prvého kola na podporu kandidatúry I. Gašparoviča. Kým za Ivana Gašparoviča v druhom kole hlasovalo ďalších 637 028 voličov, Vladimír Mečiar získal len 72 126 dodatočných hlasov oproti prvému kolu prezidentských volieb.

    V roku 1999 pri volebnej účasti 75,45 % v druhom kole prezidentských volieb hlasovalo za Rudolfa Schustera 1 727 481 voličov a Vladimír Mečiar získal podporu 1 293 642 voličov. V roku 1999 teda Vladimír Mečiar zaznamenal nárast takmer 200 000 voličov v druhom kole, oproti približne 72 000 v roku 2004. Okrem toho, v druhom kole prezidentských volieb v roku 2004 Vladimír Mečiar získal takmer iba polovicu reálnej voličskej podpory z druhého kola volieb v roku 1999. Tento pokles voličskej podpory v absolútnych číslach bol o to významnejší, že „dosiaľ sa proti vodcovi HZDS spájali jeho politickí protivníci, médiá a tretí sektor. Tohto roku však občania zobrali veci do vlastných rúk a prišli k urnám v neočakávane vysokom počte bez toho, aby ich k tomu niekto nástojčivo volal“ (Marušiak 2004a).

 

    Ivan Gašparovič uspel v prvom kole najmä v dôsledku chýb súperov a dobre zvolenej komunikácie (ospravedlnenie sa za niektoré politické chyby z minulosti, zmierlivé vystupovanie, pozitívne orientovaný). Kľúčovú úlohu v jeho postupe do druhého kola zohrala oficiálna podpora strany Smer. Hoci ho nevolili všetci stúpenci Smeru, získal dosť výraznú podporu medzi voličmi Smeru. Jeho výhodou bolo, že nebol spájaný so žiadnymi nedávnymi škandálmi, a súčasne kandidoval ako tzv. sekundárny kandidát, svojim spôsobom akoby „tretia alternatíva“, voči koalícii a opozícii.

    Vo verejných vystúpeniach sa nenechal vyprovokovať k negatívnej kampani a k emóciam. Vyjadroval sa zmierlivo, a dokonca sa čiastočne ospravedlnil za svoje predchádzajúce činy.

    V druhom kole by síce pravdepodobne nad Mečiarom zvíťazil akýkoľvek iný kandidát, a to bola hlavná príčina Gašparovičovho úspechu, ale veľký rozdiel hlasov v prospech Gašparoviča nasvedčuje, že Gašparovič bol prijateľný ako tzv. menšie zlo pre dosť veľkú časť voličov iných kandidátov. Keby Mečiar bol schopný zachovať si svoje zmierlivejšie vystupovanie z ostatných necelých dvoch rokov, nebol by zmobilizoval taký veľký počet svojich odporcov.

    V druhom kole podľa výskumov dokázal Gašparovič získať podporu takmer 20 % nevoličov z prvého kola a približne rovnaký počet voličov E. Kukana (Sme, 23. 4. 2004, s. 2).

 

    Eduard Kukan neuspel veľmi tesne. Jeho odstup od I.Gašparoviča bol vyjadrený chýbajúcimi 3 644 hlasmi. Pri neexistencii tzv. exit polls môžeme len usudzovať, že k jeho neúspechu prispeli:

-          nepresvedčivé vystúpenie v televíznej diskusii v relácii Sito

-          prehnaná, mimoriadne nákladná kampaň

-          negatívna publicita asociovaná s pochybným spôsobom financovania SDKÚ (strany, ktorá ho nominovala a ktorej bol podpredsedom) a obvinenia zo spolupráce s ŠtB v posledných dňoch pred prvým kolom prezidentských volieb

-          „faktor počasie“ a „faktor víkendu“, t.j. odchod časti mestských voličov na víkend na vidiek a na chaty, čo pri iba jednodňovom prvom kole volieb znemožnilo ich voľbu deň predtým, t.j. v piatok (ako to bolo možné doteraz pri parlamentných voľbách) a teda v konečnom dôsledku nižšia volebná účasť

-          demobilizačný efekt prieskumov verejnej mienky, a/alebo sebaistého vystupovania kandidáta, keď dlhodobá vysoká podpora E.Kukana v prieskumoch verejnej mienky, a súčasne jeho vlastné vyjadrenia, navodzovali dojem istoty jeho postupu do druhého kola. V tomto prípade sa zopakoval fenomén známy z parlamentných volieb v roku 2002, keď Smer dosiahol významne horšie výsledky ako boli dlhodobé očakávania podľa prieskumov verejnej mienky. Podobne, hoci väčšina občanov Slovenska výrazne a dlhodobo podporovala vstup do EÚ a deklarovala aj záujem o účasť na referende o vstupe SR do EÚ, nakoniec účasť bola len tesne nad minimálnou povinnou účasťou, aby referendum v roku 2003 bolo platné.

-          všeobecnosť jeho verejných vyjadrení

Vzhľadom na necelých 4 000 chýbajúcich hlasov, každý z týchto faktorov mohol ovplyvniť konečný výsledok. Inými slovami, je vysoko pravdepodobné, že ak by čo len jeden z týchto javov nebol prítomný, Eduard Kukan mohol postúpiť do druhého kola.

 

    Vladimír Mečiar prehral kampaň najmä v dôsledku svojich televíznych vystúpení. Podľa Gyárfášovej a Krivého (2004), „konečný výsledok bol určený rýchlou mobilizáciou proti V.Mečiarovi.“ Okrem toho Mečiar nebol schopný zmobilizovať ďalších stúpencov, resp. pritiahnuť na svoju stranu významnejší počet stúpencov iných kandidátov z prvého kola. Mečiarov prírastok hlasov v druhom kole bol približne 70 000, čo nebolo ani 10 % jeho podpory z prvého kola. V prvom kole mal Mečiar relatívny úspech, lebo jeho verní voliči sa viac zmobilizovali ako potenciálni voliči ostatných kandidátov, najmä potenciálni voliči Kukana,  a súčasne koalícia nemala jedného kandidáta (alebo maximálne dvoch kandidátov). V druhom kole na porážku Mečiara stačila podpora Ivanovi Gašparovičovi zo strany väčšej časti voličov, ktorí v prvom kole väčšinou vyberali podľa svojich skutočných preferencií.

    Je pravidlom pri Mečiarovi a ĽS-HZDS, že v prieskumoch verejnej mienky mnohí zatajujú svoje preferencie, a súčasne títo voliči sú tzv. disciplinovaní. Preto Mečiar a ĽS-HZDS väčšinou získavajú viac podpory vo voľbách ako naznačujú prieskumy verejnej mienky.

    Mečiarovou taktikou v poslednom období pred prezidentskými voľbami bola snaha o istú formu konsenzu s kľúčovými koaličnými stranami, najmä s KDH a SMK, a menej viditeľnú, ale o to významnejšiu spoluprácu s SDKÚ. Mečiarovo relatívne kooperatívne správanie nesúviselo ale priamo s prezidentskými voľbami, kedže začalo krátko po prehratých parlamentných voľbách.

 

    Rudolf Schuster získal menej ako 10 % hlasov voličov v porovnaní s druhým kolom prezidentských volieb v roku 1999, keď zaznamenal podporu 1 727 481 hlasov, a v porovnaní s prvým kolom v roku 1999, keď získal 1 346 950 hlasov, bol v prvom kole roku 2004 podporený len 11 % jeho "pôvodných" voličov. To bol nepochybne podstatne horší výsledok ako bol výsledok z roku 2004 jeho vtedajšieho protikandidáta v druhom kole, Vladimíra Mečiara. Na neúspechu Rudolfa Schustera sa podieľala jeho celá dovtedajšia verejná činnosť, kde jeho vystupovanie a spomínanie v spravodajstve a komentároch médií bola väčšinou vnímané buď neutrálne, alebo občas negatívne, ale málokedy pozitívne (pozri www.memo98.sk). Schuster postupne stratil podporu politických strán, väčšiny občanov a médií. V kampani nemal žiadnu stratégiu, limitované vlastné zdroje, žiaden volebný štáb. Spoliehal sa na svoje dovtedajšie pôsobenie, najmä na kritiku vlády, a na aktivity spájané s jeho pôsobením vo funkcii prezidenta. Viackrát kritizoval médiá za nepravdivý obraz, ktorý o ňom vytvárali, a to už dávno pred kampaňou. 

 

    Nasledujúci graf nám orientačne ukazuje tendencie vývinu preferencií hlavných kandidátov, ktorí mali v prieskumoch verejnej mienky nad 1 % podpory. Ide o súhrn prieskumov rôznych agentúr: OMV SRo, ÚVVM, MVK, Median SK a Focus (podľa denníka Pravda, 31. 3. 2004, s. 2; 27. 3. 2004, s. 2; 16. 3. 2004, s. 2; 9. 3. 2004, s. 2; 19. 2. 2004, s. 2; 16. 2. 2004, s. 3; 6. 2. 2004, s. 2; 21. 1. 2004, s. 3; 9. 1. 2004, 22. 10. 2003, s. 2; s. 2; Sme, 21. 1. 2004, s. 2; 19. 1. 2004, s. 2; 15. 12. 2003, s. 2) v období od októbra 2003 až po koniec marca 2004.

 

    Jasný je postupný nárast preferencií troch kandidátov: Eduarda Kukana, Vladimíra Mečiara a najmä Ivana Gašparoviča. Vladimír Mečiar ku koncu v kľúčovom období kampane, strácal preferencie, a ešte skôr začal strácať preferencie Rudolf Schuster. Na základe týchto trendov skutočne málokto mohol predpokladať vyradenie Eduarda Kukana už v prvom kole prezidentských volieb.

 

7. Záver

 

    Prezidentské voľby na Slovensku v roku 2004 priniesli viacero prekvapení a niekoľko ponaučení.

    V prvom rade, prezidentské voľby ukázali, že ani profesionálny politický marketing nie je zárukou úspechu. Eduard Kukan mal veľmi profesionálnu kampaň, veľmi dlhú kampaň, a veľmi nákladnú kampaň, a nedostal sa - hoci len tesne - ani do druhého kola prezidentských volieb. Na rozdiel od neho mal Ivan Gašparovič veľmi krátku, relatívne finančne skromnú a málo profesionálnu kampaň, a stal sa prezidentom. Ukázalo sa, že celú marketingovo profesionálnu kampaň môže zvrátiť niekoľko mimoriadne neúspešných verejných vystúpení. Poučný je aj z dlhodobého hľadiska kvantitatívny pokles voličov Vladimíra Mečiara, ktorý v druhom kole získal len asi polovicu počtu voličov z roku 1999. Ešte horšie výsledky ale dosiahol prezident Rudolf Schuster, ktorý nepostúpil do druhého kola, keď v prvom kole získal len asi desatinu hlasov z roku 1999. Celkovo v týchto voľbách bola zaznamenaná najnižšia volebná účasť v celoštátnych voľbách (ak nepočítame niektoré neúspešné referendá). K nízkej volebnej účasti okrem vyššie spomenutých faktorov prispeli aj negatívne dopady reforiem na časť obyvateľstva a škandály politických strán, najmä SDKÚ.

        Potvrdila sa úloha, alebo význam mestských voličov. Výrazne veľký rozdiel vo výsledku druhých prezidentských volieb na Slovensku v prospech zvoleného prezidenta ovplyvnili voliči miest, na rozdiel od voličov malých obcí. Kým voliči miest hlasovali výrazne prevažne za Ivana Gašparoviča, obyvatelia malých obcí hlasovali takmer rovnako za obidvoch kandidátov, s marginálnou (ale predsa)  prevahou podpory Ivana Gašparoviča. Dá sa teda tvrdiť, že ak by mestskí voliči mali nižšiu účasť vo voľbách, víťazstvo Ivana Gašparoviča by bolo veľmi neisté, a celkom určite nie tak výrazné.

    Rovnako je jasné, že bez veľkej časti voličov, ktorí v prvom kole hlasovali za Eduarda Kukana, Františka Mikloška, alebo Martina Bútoru, by Ivan Gašparovič nemal šancu poraziť Vladimíra Mečiara. Vďaka dvojkolovému spôsobu volieb tiež vieme, že Ivan Gašparovič nebol prioritne preferovaný kandidát pre približne 60 % voličov, ktorí ho nakoniec podporili v druhom kole volieb.

    Väčšina analytikov sa zhodla, že výsledok druhého kola prezidentských volieb bol výrazne ovplyvnený diskusiou oboch kandidátov v poslednom týždni pred voľbami (13. 4. 2004) v televízii Markíza. Vladimír Mečiar diskusiu nezvládol po emocionálnej stránke. Diváci, ktorí videli vystúpenie Vladimíra Mečiara, zistili, že Mečiar sa vôbec nezmenil. Išlo stále o agresívneho, ťažko sa ovládajúceho človeka. Aj preto zostala volebná účasť - aspoň v porovnaní s prvým kolom prezidentských volieb - relatívne vysoká aj v druhom kole. Celkovo však došlo po prvýkrát k mimoriadne výraznému nepredpokladanému poklesu zamýšľanej účasti na voľbách. Podľa sociológa P. Haulíka (19. 4. 2004, Klub Nového slova, Bratislava) taký výrazný prepad účasti v prvom kole oproti deklarovanému úmyslu bol zaznamenaný na Slovensku prvýkrát. Skutočná účasť bola o 10 % nižšia ako naznačovali najpesimistickejšie odhady. Bol zaznamenaný trend poklesu účasti, ale celková účasť bola podstatne nižšia ako očakávaná účasť, ktorá samozrejme nebola očakávaná na úrovni volieb v roku 1999.

        Vzhľadom na celkový priebeh volebnej kampane a najmä vzhľadom na nečakanosť výsledkov prvého kola volieb, prekvapením bola stále relatívne vysoká voličská účasť v druhom kole. K stále dosť vysokej volebnej účasti v druhom kole volieb, a určite k vyššej volebnej účasti v druhom kole ako boli očakávania mnohých sociológovv, prispela aj absencia prieskumov verejnej mienky pred druhým kolom prezidentských volieb. Potenciálni voliči nemali k dispozícii relevantné informácie a nemohli sa spoliehať na to, že podpora Ivanovi Gašparovičovi bude dostatočne vysoká, a preto radšej išli voliť - skôr proti Vladimírovi Mečiarovi ako za Ivana Gašparoviča. Ak by boli k dispozícii prieskumy verejnej mienky pred druhým kolom, ľahko sa mohol zopakovať efekt z prvého kola prezidentských volieb. Jedným z faktorov neúspechu Eduarda Kukana v prvom kole volieb bolo totiž presvedčenie časti potenciálnych voličov, že jeho postup do druhého kola je „zabezpečený“ dostatočne vysokou účasťou ostatných voličov. Preferencie Eduarda Kukana boli zdanlivo a pritom dlhodobo dostatočne vysoké na to, aby mu umožňovali postup do druhého kola. Pravda, treba pripustiť možnosť, že aj keby boli pred druhýn kolom k dispozícii prieskumy verejnej mienky, potenciálni voliči by už boli nedôverčiví voči takýmto informáciám. Nech  to už bolo akokoľvek, išlo o prvý prípad za ostatných niekoľko rokov, keď voliči nielenže nepoznali preferencie obidvoch kandidátov v druhom kole, ale ešte ich nadôvažok časť politikov odrádzala od účasti na hlasovaní, a pritom išlo o presne tých istých politikov, ktorí ich presne pred rokom presviedčala o dôležitosti účasti na hlasovaní v referende o vstupe Slovenska do Európskej únie. Na účasť v druhom kole vyzývali len politici Smeru, HZD, a väčšia časť dennej tlače.

    Slovenskí voliči prevažne ignorovali výzvy lídrov časti koaličných strán, aby sa na druhom kole volieb nezúčastnili. Žiaden popredný politik z koaličných strán, ani žiadna koaličná strana, nevyzývali voličov na účasť na druhom kole volieb. ANO a KDH odrádzali voličov od účasti na voľbách, kým SDKÚ a SMK ponechali rozhodnutie o účasti na druhom kole na slobodnej vôli voličov. Voliči tak ignorovali viac-menej skrytú rezignáciu vládnucich politikov nad blížiacim sa víťazstvom Vladimíra Mečiara, alebo tvrdohlavosť koaličných politikov, ktorí neboli ochotní vybrať, alebo odporučiť lepšiu (alebo menej zlú) alternatívu výberu. Hoci koaliční politici tvrdili, že v druhom kole niet z morálneho hľadiska koho vyberať, povolebné vystúpenie podpredsedu ANO Ľubomíra Lintnera (TA3, 18. 3. 2004) naznačilo, akoby bol Vladimír Mečiar skutočne želanejším prezidentom ako Ivan Gašparovič. Koaliční politici totiž predpokladali, že úspech Vladimíra Mečiara by priniesol väčšiu stabilitu vládnucej koalícii, kedže by uspokojil osobné ambície Vladimíra Mečiara a priniesol by pokračujúcu tichú, minimálne ad hoc podporu poslancov za ĽS-HZDS vládnej koalícii. Tomu nasvedčovali aj predvolebné vyjadrenia V.Mečiara, podľa ktorého „…sa buď zlomia obruče a začneme spolupracovať ako koalícia a opozícia v štandardnom politickom zmysle, alebo si predseda vlády upevní svoje postavenie ešte väčšmi…“, potom súčasne jeho vyjadrenie o čase skončiť ostrý zápas dvoch politických skupín, a tiež Mečiarove vyjadrenie, žeby predpokladal postavenie prezidenta skôr vo výkonnejšej ako reprezentatívnej funkcii (Slovo, č.14, 2004, s. 4-5). Ešte jasnejšie sa pred voľbami vyjadril o možnosti spolupráce s koaličnými stranami v televíznej diskusii, keď vyhlásil, že „jestvuje priestor pre politické dohody, ktoré by pomohli stabilizovať vládu" (The Slovak Spectator, č.16, 2004, s. 1). Mečiar tiež jasne vyhlásil, že mieni zostať predsedom ĽS-HZDS aj ako prezident. Bezprostredne po voľbách Mečiar zmenil rétoriku, a sľúbil „podstatne odlišné HZDS, a to nielen od koaličných strán, ale aj od Smeru“ (The Slovak Spectator, č.16, 2004, s.1).

    Podľa vlastnej povolebnej analýzy ĽS-HZDS, naozaj jednou z príčin neúspechu V.Mečiara mali byť „nedostatočne pripravené politické dohody“, ktoré nadôvažok „neboli zo strany vládnej koalície plnené.“ Malo ísť o výsledok neformálnych rozhovorov na úrovni poslaneckých klubov a politických grémií, avšak bez účasti vrcholných predstaviteľov jednotlivých strán (Sme, 31. 5. 2004, s. 2).

    Stratégia Mečiara, ktorú uplatňoval od volieb v roku 2002 - kooperácia s koalíciou a médiami namiesto konfrontácie, tzv. konštruktívna opozičná politika - nevyšla v dôsledku niekoľkých nezvládnutých verejných vystúpení. Mečiar mohol vyhrať prezidentské voľby, len keby nedošlo k mobilizácii jemu nepriaznivo naklonenej voličskej základne. Mečiar viac ako rok a pol predstieral nový imidž svojej osoby aj ĽS-HZDS, aby sa stal akceptovateľným partnerom, alebo dokonca prezidentom. Hoci Mečiar skutočne začínal byť akceptovateľný medzi koaličnými stranami, po prezidentských voľbách koaliční voliči vyslali jasný signál, že spoluprácu koaličných strán s Mečiarom si neželajú.

    Ivan Gašparovič, zvolený aj s podporou Smeru, sa zdal byť z hľadiska koaličných zámerov menej výhodným partnerom. I. Gašparovič neviazal na seba žiadne poslanecké mandáty, i keď jeho víťazstvo zintenzívnilo snahy o integráciu parlamentnej Ľudovej únie s mimoparlamentným Hnutím za demokraciu. Je možné, že dôjde aj k inštitucionálnemu spojeniu tohto nového zoskupenia s rozhádanou národniarskou scénou, najmä s rozdelenou SNS, ktorá v prieskumoch verejnej mienky nedosahovala potrebných 5 % hlasov. HZD pravdepodobne v dôsledku týchto dvoch faktorov - rozkladu vedenia či skôr vedení SNS na jednej strane, a úspechu I.Gašparoviča na druhej strane, prekročilo potrebnú 5 % hranicu na vstup do NR SR práve v období po voľbách prezidenta.

  Pre Smer bolo zvolenie Gašparoviča náhradou za neúspech referenda o predčasných voľbách. Okrem toho Smer sa potreboval dostať k moci, a prezident má právo poveriť predsedu politickej strany rokovaním o zostavení vlády.

    Dnes teda vieme, že z troch zvolených prezidentov od vzniku druhej Slovenskej republiky, všetci traja boli aspoň krátky čas počas „socializmu“ členmi Komunistickej strany Slovenska, a z nich dvaja boli neskôr blízkymi spolupracovníkmi Vladimíra Mečiara. Z troch prezidentov dvaja boli kedysi členmi HZDS, a z týchto dvoch jeden bol neskôr predsedom Hnutia za demokraciu. Tretí bývalý komunista bol neskôr členom Strany občianskeho porozumenia. Ukazuje sa však, že morálne otázna stranícka minulosť nebýva vždy prekážkou na relatívne vyvážené a v zásade pozitívne pôsobenie v liberálnodemokratickom systéme. Kým prvý prezident Michal Kováč (zvolený parlamentom) sa stal otvoreným protivníkom Vladimíra Mečiara a HZDS až asi rok po svojom zvolení za prezidenta, novozvolený prezident Ivan Gašparovič sa rozišiel s Vladimírom Mečiarom a HZDS už krátko pred začiatkom kampane pred parlamentnými voľbami v roku 2002. Pravda, v tomto prípade nešlo o samostatnú a dobrovoľnú reflexiu Ivana Gašparoviča, ale o jeho reakciu na snahu Vladimíra Mečiara o odsunutie do úzadia nepohodlného a potenciálne vážneho - a už vtedy zaznelo že prezidentského - konkurenta.

     Už skôr ako zaujímavá kuriozita môže pôsobiť informácia, že kým prvý priamo zvolený prezident SR Rudolf Schuster mal historicky nemecký pôvod, druhý priamo zvolený prezident SR Ivan Gašparovič má chorvátsky pôvod. V obidoch prípadoch to bolo nakoniec jasné aj z ich priezvísk.

    Môžeme teda esejisticky skonštatovať, že v prípade Vladimíra Mečiara naozaj platí, že kto mečom bojuje, aj ním vyrobeným mečom zahynie. Pod Mečiarovou popularitou a politickým vplyvom sa sformovali dvaja budúci prezidenti Slovenska, hoci to Mečiar neočakával a v skutočnosti nepodporoval ani v prípade Michala Kováča (ktorý bol oficiálnym kandidátom HZDS). Sám Mečiar v prezidentských voľbách dvakrát neuspel, a z toho raz v priamom súboji so svojím bývalým dlhoročným straníckym podriadeným (ale z ústavného hľadiska „nadriadeným“), ktorý sa tak prekvapujúco stal tretím prezidentom modernej Slovenskej republiky.

 

Literatúra:

 

Budinský, Libor (2004): Trinásť prezidentov. Bratislava: Ikar.

Gyárfášová, Oľga a Vladimír Krivý (2004, 23. 4.): Pohľad späť: od referenda k novému prezidentovi. Sme, s. 15.

Haulík, Pavel (2004, 27. 3.): Šance občianskych kandidátov sú nízke. Pravda, s. 13.

Kaliská, Gabriela a Vladimír Jancura (2004, 19. 4.): Gašparovič: Nič sa nedá zobrať späť. Pravda, s. 3.

Kodoňová Miloslava (2004): ONESKORENÁ SEBAREFLEXIA STV. http://www.mediaportal.sk/detail/?c=2&i=1477.

Leško, Marián (2004, 23. 2.): Ficov kandidát Gašparovič. Sme, s.12.

Marušiak, Juraj (2004a, 19. 4.): Voľby sú morálnou porážkou koalície. Pravda, s.9.

Marušiak, Juraj (2004b, 29. 3.): PROFIL: Ľubomír Roman

http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/prez/2004/analyzy/1080567471.txt.

Marušiak, Juraj (2004c, 29. 3.): PROFIL: Martin Bútora http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/prez/2004/analyzy/1080567420.txt.

Marušiak, Juraj (2004d, 29. 3.): PROFIL: Ivan Gašparovič http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/prez/2004/analyzy/1080567264.txt.

Marušiak, Juraj (2004e, 29. 3.): PROFIL: Eduard Kukan

http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/prez/2004/analyzy/1080567109.txt.

Marušiak, Juraj (2004f, 29. 3.): PROFIL: František Mikloško

http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/prez/2004/analyzy/1080567384.txt.

Marušiak, Juraj (2004g, 29. 3.): PROFILY: ostatní kandidáti

http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/prez/2004/analyzy/1080567521.txt.

Marušiak, Juraj (2004h, 29. 3.): Veľkým“ kandidátom sa minuli „veľké“ témy (prezidentské voľby primárne ako súboj strán) http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/prez/2004/analyzy/1080565999.txt.

Médiaportál (2004, 4. 20): O prezidentskej kampani v slovenských médiách s Rasťom Kuželom a Ivanom Godárskym z MEMO 98 (rozhovor pre Médiaportál) http://www.infovolby.sk/index.php?base=data/prez/2004/analyzy/1082490397.txt.

MEMO98 (2004a): Prezentácia kandidátov na post prezidenta SR v elektronických médiách (1. 3. 2004 – 18. 3. 2004). http://www.memo98.sk/index.php?base=data/spravy/2004/prezident4.txt.

MEMO98 (2004b): Prezentácia kandidátov na post prezidenta SR v elektronických médiách (19 .3. 2004 - 28. 3. 2004) http://www.memo98.sk/index.php?base=data/spravy/2004/prezident5.txt.

Meyer, Thomas a Lew Hinchman (2001): Media Democracy. How the Media Colonize Politics. Cambridge: Polity Press.

Školkay, Andrej (2003): Volebná kampaň 2002. Bratislava: autor

Ústava Slovenskej republiky (2001). Bratislava: Heuréka.

Tóth, Rastislav (1999): Prezidentské voľby v SR 1999. Politické vedy, r.II., č.3, s. 34-49.

Výsledky hlasovania vo voľbe prezidenta SR. Bratislava: Štatistický úrad, č.832/99-200.

Weiss, Peter (2004): Podajú si Mečiar s Klausom ruky v NATO a EÚ? Slovo, č.15, s. 3.

Žanony, Robert (2004): Nesmrteľný antimečiarizmus. Slovo, č.17, s. 1 a 2.

 

Pri monitoringu kampane boli použité najmä denníky Sme a Pravda, a spomedzi týždenníkov najmä The Slovak Spectator a Slovo, v období december 2003 až máj 2004.