Anton Marcinčin, editor, Hospodárska politika na Slovensku 2000-2001. Bratislava: Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku, 2002, 347 strán, ISBN 80-968155-8-X.

 

Andrej Školkay

 

Politika v liberálnej demokracii v období globalizácie úzko súvisí s ekonomikou, a preto je občas vhodné zamyslieť sa aj v politologickom časopise nad touto témou. Na tvorbe recenzovanej publikácie sa podieľalo 18 autorov a dvanásť oponentov. Kniha má trinásť hlavných kapitol, okrem toho úvodnú a záverečnú kapitolu a zoznam autorov. Úvod napísal Anton Marcičin, záver Miroslav Beblavý. Na troch kapitolách sa podieľali viacerí autori. Karol Morvay napísal kapitolu Makroekonomický vývoj, Ján Tóth Fiskálna politika, Martin Barto, Tomáš Kmeť a Juraj Kotian napísali Menovú politiku, Pavol Popp Bankový sektor, Michal Doliak a Mariana Kollárová Hospodárske reformy v krajinách, Ján Pokrivčák Poľnohospodárska politika, Marek Jakoby Zahraničný obchod a investície, Peter Pažitný a Rudolf Zajac Zdravotná politika, Miroslav Beblavý Školstvo, Marek Lendacký Dôchodková reforma, Vladimír Bačišin Kapitálový trh, Vladimír Benč Regionálna politika a Martin Bruncko Reálna konvergencia v kontexte európskej integrácie.

Štruktúra prácevyvoláva otázniky. Nie je dostatočne odôvodnené, prečo sú do publikácie s názvom Hospodárska politika zahrnuté kapitoly o školstve, dôchodkovej reforme a zdravotníctve. Chýbajú kapitoly napríklad o priemyselnej politike alebo o malom a strednom podnikaní, prípadne o činnosti a nečinnosti regulačných orgánov. Niekoľko strán o činnosti regulačných orgánoch nachádzame aspoň v niektorých kapitolách, napríklad v rámci kapitoly Kapitálový trh.

    Ak v podstate jedinú šancu na posun k vyššej miere sofistikovanosti výroby vidí jeden z autorov v systéme priemyselných parkov (s. 180), tak potom sa mala venovať (najmä v tejto oblasti) priemyselnej politike kľúčová pozornosť. Marek Jakoby sa jej venuje len na strane 178. Na Slovensku je priemysel nepochybne dôležitý sektor z hľadiska vytvárania pracovných miest i z hľadiska zahraničného obchodu. Svedčí o tom aj označenie rozhodnutia automobilky PSA postaviť novú továreň v Trnave za „investíciu desaťročia." Miroslav Beblavý odôvodňuje štruktúru práce tým, že v novozaradených témach (kapitolách) ide prevažne „o oblasti, do ktorých smeruje najväčšia časť verejných výdavkov." To by sme ale potom mohli do knihy zaradiť aj kapitolu o armáde. Ak už tam mala byť kapitola takéhoto typu, tak skôr o význame aplikovaného vedeckého výskumu a jeho prepojení s hospodárstvom.

O niečo neskôr na tej istej strane Miroslav Beblavý vysvetľuje celkovú štruktúru práce nasledovne: „Prítomnosť či neprítomnosť tém vyplýva z viacerých faktorov. Okrem náhody ide najmä o posun dôrazu politickej a verejnej diskusie a o dôsledok vývoja ekonomického výskumu na Slovensku" (s. 341). Nuž ale ak štruktúra knihy vzniká na základe náhody, alebo na základe politickej a verejnej diskusie, tak ťažko možno hovoriť o nejakej jasnej predstave o obsahu alebo dokonca o koncepcii hospodárskej politiky.

    Možno by bolo užitočné zapojiť do výskumného tímu politológov, ktorí sa vo svojej podstate zaoberajú súvislosťami medzi ekonomickou prosperitou a politickým a spoločenským systémom. Podobne by sa zišla seriózna analýza právneho prostredia z hľadiska možností podnikania a vymáhania práva v podnikateľských vzťahoch. Veď o význame právnej regulácie a vymáhaní práva píše aj editor Marcinčin v úvode (s. 12). Je síce pravda, že v niektorých kapitolách nachádzame zopár strán o legislatíve v rámci partikulárnej problematiky (napr. s. 278-281), ale napriek tomu by sa možno zišla samostatná kapitola venovaná kvalite legislatívy a vymáhania práva na Slovensku z pohľadu podnikateľov a firiem.

Vplyv všadeprítomnej korupcie na prosperitu je tiež známy a súvisí s hospodárskym zaostávaním Slovenska. Určite by takéto kapitoly publikáciu obohatili viac ako napríklad úzko zameraná a príliš sa vymykajúca kapitola o zdravotníctve.

    Obsahje možné kritizovať aj z iného pohľadu. Niektoré odporúčania naznačujú, že buď sa na Slovensku až tak veľa nezmenilo v hospodárstve Slovenska za ostatné roky alebo desaťročia, alebo že autorov výskum je povrchný. Nech je to už akokoľvek, čo si máme myslieť o všeobecne známych odporúčaniach venovaných zahraničnému obchodu typu: „Dlhodobý rozvoj exportnej výkonnosti musí byť založený prednostne na zvyšovaní pridanej hodnoty exportnej produkcie. Vyššia váha kvalitatívnych faktorov na produkcii umožňuje dosahovať lepšie domáce aj zahraničné ceny a tým aj národohospodársku produktivitu práce, bez nutnosti zvyšovania „fyzickej" produktivity práce vyjadrenej fyzickým objemom výroby….Dlhodobá hospodárska politika by tak mala byť orientovaná na kvalitatívne faktory, necenovú konkurencieschopnosť, produkciu sofistikovanejších tovarov s vyššou pridanou hodnotou, zapojenie do medzinárodných odbytových sietí a pod." (s. 180). Do akej miery sú tieto všeobecne a dlhodobo známe odporúčania užitočné?

Niektoré nadpisy (výrazy), ako napríklad „Blahobytná analýza slovenskej poľnohospodárskej politiky" (s. 141) sú dosť nezvyčajné a pravdepodobne pre väčšinu čitateľov nezrozumiteľné novotvary. Pre menej zorientovaného čitateľa (publikácia je určená aj pre študentov stredných škôl - s. 14), ale možno aj pre odborníka sú nezrozumiteľné tvrdenia typu: „Pred ekonomickou teóriou však neobstoja argumenty ani o uvedomelosti, ani o netrhovom správaní. Príkladom môže byť maximalizácia dostupnosti výrobných faktorov a minimalizácia plánovaného výstupu, previs dopytu nad ponukou v niektorých odvetviach a previs ponuky v iných, …" (s. 12).

Ak autori pri analýze hospodárskych reforiem v krajinách V 4 prídu k záveru, že tieto krajiny „čelia viac-menej rovnakým problémom" (s. 128), tak možno by bolo zaujímavejšie zosumarizovať ako ich riešia a aké úspechy alebo neúspechy zaznamenali, a čo z toho vyplýva pre Slovensko. Inými slovami, chýba kvalitatívna sumarizácia toho, čo je (väčšinou) v texte. Prekvapuje tiež, že krajiny Visegrádskej štvorky sú vlastne len tri - Česko, Maďarsko a Poľsko. Slovensko autori nezahrnuli do porovnania, čo je vzhľadom na záujem slovenského čitateľa úplne nepochopiteľné. Ján Tóth vo svojej kapitole neanalyzoval len dva roky (ako naznačuje titul knihy, ale až takmer štyri roky. Za takúto nadprácu by sme ho vlastne nemali kritizovať, ale pochváliť.

    Pravda, nájdu sa aj pozitíva práce. Kľúčové kapitoly majú v úvode ozrejmenú štruktúru a cieľ danej kapitoly, čo je veľmi užitočné pre zaneprázdneného čitateľa. Najmä prvá kapitola o Karola Morvaya je veľmi dobre napísaná a vychádza z množstva prepočtov a faktov. Podnetné sú odporúčania ako aj presné vyčíslenie faktorov ovplyvňujúcich zvyšovanie miery nezamestnanosti. Ján Tóth je správne kritický, keď píše, že aj prvá Dzurindova tzv. reformná vláda umelo znížila (zahmlila) deficit verejných financií (s. 42). Na viacerých miestach svojej kapitoly kritizuje netrasparentnosť oficiálnych údajov. Podnetná je aj časť o škodlivom pôsobnení tzv. early reform winners, ktorí „vytesňujú konkurenciu z politického systému tým, že podporujú politikov s limitovanými schopnosťami a know-how" (s. 49). To má často príliš veľký dopad na prosperitu. Myslím, že tu ide o veľmi dôležitý problém Slovenska, a to nielen v oblasti politiky. Takýchto škodcov nachádzame v takmer každej oblasti spoločnosti. Bolo by zaujímavé vedieť, do akej miery takíto škodcovia spôsobili, že domáci dlh vzrástol od roku 1998 do roku 2002 viac ako dva a pol násobne a zahraničný dlh takmer o polovicu (s. 58).

    Myslím si, že neexistuje taký priamy vzťah medzi stupňom dosiahnutého vzdelania a mierou nezamestnanosti ako to naznačuje autor Beblavý na strane 219 (hoci štatisticky to sedí). Presnejšie, tvrdím, že vzdelávanie až tak nepripravuje ľudí pre trh práce, ale skôr ľudia, ktorí preukážu vytrvalosť a húževnatosť počas štúdia preukazujú rovnaké vlastnosti aj pri hľadaní práce. Vysokoškolské vzdelanie im hľadanie práce samozrejme uľahčuje. Vzhľadom na nedostatok priestoru na podrobnejšie oboznámenie s  pomerne rozsiahlou publikáciou uvediem na záver len neortodoxné hodnotenie Martina Bruncka, ktorý tvrdí, že „veľký rozdiel v produkte na osobu medzi Bratislavou a zvyškom Slovenska by nemal byť dôvodom na znepokojenie" (s. 324). Autor to odôvodňuje stabilizáciou tohto rozdielu a rovnakou alebo dokonca horšou situáciou aj v podstatnej rozvinutejších štátoch.

    Čo dodať na záver? Publikácia je zaujímavým príspevkom k diskusii o ekonomickej reforme na Slovensku ku koncu vládnutia prvej Dzurindovej vlády. V mnohých prípadoch sa autorom podarilo kriticky odpútať od oficiálne hlásaných úspechov vlády. V niektorých prípadoch však autori neponúkajú presvedčivé riešenia existujúcich problémov. Na jednej strane, ako sme už uviedli, fundamentálnym problémom je štruktúra knihy. Na druhej strane, vo väčšine prípadov autori preukázali vysoký stupeň originality a serióznosti pri zdokumentovaní svojich tvrdení.